Riziko písania o knihách priateľov je známe – je nutné neuletieť ani na jednu stranu, neprižmúriť oči nad nedostatkami a súčasne nepodľahnúť obavám z nadržiavania, a tak z triesok radšej nasekať brvná. Premyslený pohyb medzi Scyllou a Charybdou je priam povinnosťou.
Preklady sú sondami do úplne iných kultúrnych a politických svetov Čítajte V tomto čase sa na knižnom trhu zhodou okolností objavili dve knihy, ktoré ma postavili pred spomínanú výzvu – Krajina krásnych ľudí (Ikar 2020) od Martina Kasardu a Funus pod kopcom (Slovart 2020) od Ivana Štulajtera.
Oboch poznám takmer tridsať rokov, máme spoločnú profesionálnu minulosť aj súčasnosť – a keďže takúto prihrávku do šestnástky už asi v živote nedostanem, skúsim túto jedinečnú šancu využiť tak, aby ma diváci nevypískali.
Paródia ako pracovná metóda
Kasarda je autor, pre ktorého sú provokácia, paródia, sarkazmus a persifláž kľúčovými súčasťami literárneho štýlu a (takmer) nič tematicky nízke mu nie je cudzie. Napokon, do literatúry vstúpil poviedkou ...azda posledná večera, ktorá tak pobúrila konzervatívne kruhy na Slovensku, že pre ňu nepriamo zanikol Kultúrny život (a ja som po jej obrane zistil, ako úprimne vedia nenávidieť veriaci).
