Nemám rada elitársky prístup „slovenských autorov nečítam“. Karika a nielen jeho spoločenské, ale aj hororové romány, ktoré sú, vďakabohu, konečne čoraz menej označované nepresnou, ale marketingovo prínosnejšou nálepkou triler, nielenže obstoja v zahraničnej konkurencii, ale ju často vo viacerých ohľadoch aj prekonajú.
Meluzína vnútri
Smršť by mohla niesť aj názov Bes. Nie je totiž len smršťou vo význame intenzívneho vetra, ale najmä pretavením vnútorných besov, ktoré postupne hrdinami zmietajú.

Udalosti sa v Smršti dávajú do pohybu obľúbeným autorovým prvkom – ktosi čosi neobvyklé náhodou nájde na mieste, kde by to byť nemalo a z čoho sa dozvie čosi rozrušujúce. Tento motív sa nachádza aj v ďalších Karikových knihách.
Od tohto momentu sa v hrdinovi prebudí prirodzená zvedavosť, ktorá sa postupne mení na obsesiu a vťahuje ho, prípadne zasahuje ľudí v jeho bezprostrednom okolí. Hrdinu zasahuje čoraz viac, jeho správanie začína byť čoraz menej racionálne, konanie nepredvídateľné, i keď sa usiluje o pravý opak a intenzívne s besom bojuje.

Podobnou charakteristickou črtou Karikovej tvorby je výber konkrétnej lokality v rámci slovenských reálií, ktorá je pre príbeh nosná. Tentoraz to je prostredie severného Slovenska, respektíve už územie okolo Liptovskej Mary a Bešeňovej, ktoré prechádza cez Tatry až do Poľska.
Práve tam sa prebúdza halný vietor a na tomto fenoméne a na udalostiach, ktoré sa s ním viažu, stavia Karika celú zápletku. Veternici či Meluzíne sa však intenzívne nevenuje. Je to len stelesnenie čohosi, čo v ľuďoch prebúdza vnútorné besy a paralyzujúci strach.