Bez umenia nebudeme ľudskí. Poznáme laureátov Cien Nadácie Tatra banky za umenie

BRATISLAVA. Spomínate si ešte, aké to bolo, keď sa do divadiel, kín, galérií a koncertných sál chodilo bez obmedzení a bez rúšok?

Diela, ktoré umelci na Slovensku vytvorili ešte pred pandémiou, pripomínajú aj Ceny Nadácie Tatra banky za umenie. Každoročne oceňujú umelcov v rôznych kategóriách za diela, ktoré vznikli v predchádzajúcom roku.

Súvisiaci článok Režisér úspešného animovaného filmu Šarkan: Rodičia nevedia, ako sa s deťmi rozprávať o smrti Čítajte 

Pre pandémiu sa 25. ročník musel zaobísť bez galavečera. Víťazov zverejnila Nadácia Tatra banky v piatok 27. novembra na sociálnych sieťach.

A keďže umelci a ďalší ľudia od kultúry zažívajú v pandémii ťažké časy, finančnú odmenu tentoraz nedostanú iba víťazi, ale všetci umelci nominovaní na hlavné ceny.

"Cítime, že bez umenia nemôžeme byť ako spoločnosť hodnotovo naplnení a v pravom zmysle slova ľudskí. Doba nám pomohla intenzívnejšie si uvedomiť, ako veľmi dôležité je starať sa o spoločnosť, v ktorej žijeme,“ zdôvodnil rozhodnutie predseda Správnej rady Nadácie Tatra banky Michal Liday.

Viaceré diela, za ktoré získali tvorcovia ocenenia, mapujú krajinu a spoločnosť na Slovensku. Či pohľadom do minulosti, ako to robí film Ivana Ostrochovského Služobníci, alebo napríklad zachytením minulosti, ktorá zároveň ožíva a mizne pred očami, ako to robí kniha Čepiec Kataríny Kucbelovej.

Audiovizuálna tvorba, film, TV a rozhlas

Ivan Ostrochovský za réžiu filmu Služobníci

Celovečerný hraný film Služobníci rozpráva príbeh z obdobia komunistickej totality, ktorá sa zmocňovala ľudských charakterov plazivou manipuláciou a prísľubmi pohodlnejšieho života.

Píše sa rok 1980. Michal a Juraj sú študenti kňazského seminára v totalitnom Československu. Vedenie fakulty sa zo strachu pred zatvorením školy snaží formovať seminaristov do podoby vyhovujúcej režimu.

Každý z mladých bohoslovcov sa musí rozhodnúť, či podľahne pokušeniu a zvolí si ľahšiu cestu kolaborácie, alebo cestu svedomia, a dostane sa tak pod drobnohľad cirkevného odboru Štátnej bezpečnosti.

Divadlo

Mila Dromovich a Klára Jakubová za réžiu divadelného projektu Kosmopol, Banská Štiavnica

Súvisiaci článok Originálne predstavenie v jednom zo štiavnických domov zaujalo Čítajte 

Divadelný projekt Kosmopol sa zameriava na dejiny meštianskej spoločnosti Banskej Štiavnice 20. storočia. Vzniku inscenácie predchádzal podrobný etnologický a historický výskum, ktorý viedla Verona Hajdučíková.

Výsledkom je trojhodinová multimediálna inscenácia. V jedenástich scénach v starom meštianskom dome v centre Banskej Štiavnice, pre ktoré vznikla aj jedinečná scénografia, divák spoznáva konkrétne príbehy obyvateľov Štiavnice.

Dej sa odohráva okolo života fiktívnej rodiny Szatmáryovcov, ich priateľov, susedov aj nepriateľov, ktorí zažívajú čriepky osudov reálnych obyvateľov mesta.

Prebieha na pozadí významných udalostí československej a lokálnej histórie a dotýka sa zabudnutých alebo vytesnených tráum mesta, ktoré oživuje a otvorene pomenúva.

Fotografia z hry Kosmopol (zdroj: archív KJ)

Dizajn

Martina Figusch Rozinajová a Ján Filípek za autorstvo nového Školského písma "písmo Skolske“

Súčasné písané písmo, ktoré sa na slovenských školách používa bez výrazných zmien takmer sto rokov, pozná každý pedagóg, žiak aj rodič.

V modernom prístupe k výučbe však naráža na limity - je nevhodné pre ľavákov ako aj pre žiakov s poruchami učenia, čítania a písania. Písmo nebolo digitalizované, čo komplikovalo prácu pedagógom a vydavateľstvám pri príprave učebných pomôcok.

Preto sa Martina Figusch Rozinajová a Ján Filípek rozhodli spoločne zdigitalizovať a zmodernizovať školské písmo a prispôsobiť ho ľavákom a žiakom s poruchami učenia.

Študovali pritom históriu, analyzovali písané školské písmo a kriticky sa pozreli na čitateľnosť jednotlivých znakov.

Skúšky rôznych tvarov a konzultácie s pedagógmi pomohli pri vzniku písma Skolske. Pôsobí moderne a zároveň prirodzene a aj keď obsahuje veľa zmien, plynulo nadväzuje na tradíciu.

Hudba

Miloš Valent za autorstvo a interpretáciu albumu Solamente naturali: Musica Globus, Live Concert in Esterháza, vydavateľstvo Pavian Records

Komorný súbor Solamente naturali založil Miloš Valent, absolvent VŠMU v triede Bohdana Warchala, v roku 1995.

Musica Globus patrí k najúspešnejším programom, ktoré súbor Solamente naturali hráva po celom svete. Je hudobným cestopisom po krajinách 18. storočia.

Spojivo programu tvoria tanec a ľudová hudba, ktoré vďaka svojej prirodzenej čistote a sile sociálnej spolupatričnosti inšpirovali skladateľov k používaniu alebo citovaniu týchto melódií. Následne ich vo svojich skladbách pozdvihli do umeleckej podoby.

Kostru programu tvoria skladby Georga Friedricha Telemanna, ktorého počas dvoch pobytov v Poľsku v 18. storočí očarili ľudoví muzikanti.

Výtvarné umenie

Lucia Tkáčová za ideový návrh a koncepciu ročného projektu Zlaté časy, Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica

Celoročný výstavný program Zlaté časy vznikol v koncepcii Lucie Tkáčovej a bol realizovaný v spolupráci s Máriou Janušovou a Nicom Krebsom v Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici.

Súvisiaci článok Adela Vinczeová mala byť veľkolepý stred pódia. Šaty jej navrhli slovenskí návrhári Čítajte 

Cieľom projektu bolo najmä prebudiť potenciál tejto galérie, ktorú trápili finančné problémy, nedostatok odbornej pozornosti aj programovej vízie.

Reštart sa podaril dosiahnuť vďaka silnému medzinárodnému programu, umeleckým aj architektonickým intervenciám a priestorovým vylepšeniam budovy v historickom centre mesta.

Počas roka 2019 bolo v rámci projektu Zlaté časy zrealizovaných jedenásť výstav, ktoré rezonovali v médiách a pritiahli pozornosť aj na problémy a stav regionálnych galérií na Slovensku.

Výstava Krištáľová reťaz, ktorá sa udiala počas projektu Zlaté časy v Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici v roku 2019.Kurátorka výstavy: Lucia Tkáčová v spolupráci s Nicom Krebsom, architektúra výstavy: Jakub Kopec a Lucia Tkáčová. (zdroj: Ján Kekeli)

Literatúra

Katarína Kucbelová za autorstvo prozaickej knihy Čepiec, vydavateľstvo Slovart

Prozaická kniha Čepiec je kombináciou dokumentárneho románu a literárnej reportáže, najbližšie má k označeniu reportážna novela.

Autorka chodila dva roky do folklórnej oblasti pod Kráľovou hoľou. Chcela sa naučiť šiť čepiec, súčasť miestneho ženského kroja.

Popritom sa dozvedela veľa iných vecí o živote v odľahlej horskej obci v postupne sa vyľudňujúcom regióne, o sebe, o ľudovej kultúre, o spolužití s Rómami, o stereotypoch vrátane tých, v ktorých sama žila a žije.

Katarína Kucbelová: Čepiec,2019 (zdroj: Slovart)