Kate Brownová je váženou vedkyňou a profesorkou histórie na University of Maryland. Vydala štyri knihy, jednou z nich je aj oceňovaná kniha Plutópia, za ktorú získala sedem vedeckých ocenení z oblasti životného prostredia. Dodnes napísala viac ako dvadsať odborných článkov, pričom pravidelne prispieva do prestížnych periodík ako New York Times, American Historical Review či Times Literary Supplement. Vo vydavateľstve Absynt jej nedávno vyšla kniha Černobyľ. Príručka prežitia, o ktorej sa nám i v tomto neľahkom pandemickom čase podarilo sa porozprávať.
Aký bol váš prvý kontakt s Černobyľom?
V roku 2004 som vydala knihu s názvom A Biography of No Place o pohraničí medzi Ukrajinou a Poľskom, ktoré bolo medzi rokmi 1930 a 1950 značne vyľudnené. Všetky strany – socialistické, fašistické a nacionalistické – podieľajúce sa na zničení tohto regiónu, tak urobili z „progresívnych dôvodov“, aby z chudobnej oblasti vytvorili „niečo lepšie“.
Juraj Červenák: Mám chuť napísať si westernového Indyho na Gemeri Čítajte Teda aspoň to bola ich vízia. A jeho posledným „vylepšením“ z ich strany bolo postavenie veľkej jadrovej elektrárne Černobyľ, ktorá však bola, paradoxne, len ďalším aktom vyľudňovania v dôsledku jej výbuchu v roku 1986.
O niekoľko rokov neskôr, v roku 2004, keď som zbierala materiály a písala o Černobyle, bol napokon sprístupnený aj verejnosti, a tak som sa tam išla pozrieť.
(zdroj: Foto - Archív SME)Že ste tam boli v rámci výskumu, to problém, samozrejme, nie je, ale ľudia dnes Černobyľ považujú za atrakciu. Myslíte si, že je to v poriadku?
Chápem, že ľudí fascinujú modernistické pustiny. Pre niektorých môže videnie opusteného mesta ponúknuť aj akýsi pohľad do budúcnosti, že ak nebudeme opatrnejší vo svojom konaní, môže sa to zopakovať. A iných zase láka samotné riziko vystavenia sa rádioaktivite. Keď som však pracovala na knihe, všimla som si, že tam niektorí chodia pre zábavu – ako na večierky, medové týždne či stretnutia s priateľmi. Ach.
Čo všetko vieme o škodách spôsobených touto nehodou?
Oficiálne vieme o tristo hospitalizovaných hasičoch a prevádzkovateľoch závodov a že pri nehode zomrelo 33 až 54 ľudí a viac ako 6000 detí malo rakovinu štítnej žľazy. Avšak dokumenty sovietskych úradov verejného zdravotníctva a ministerstva zdravotníctva poukazujú na oveľa vážnejšie dosahy tejto katastrofy.
