Zašívať ropuche oko, aby suseda oslepla, či vyrábať z potrateného dieťatka zázračnú masť? Nie, to nie je žiaden strašidelný americký horor s prvkami woodoo, ale údajná bežná prax slovenských bosoriek. Neveríte? Spisovateľka Denisa Fulmeková nás vo svojom novom románe s príbehom prvej upálenej slovenskej bosorky zoznámi v románe Agáta (Slovart 2020).
Po dokumentárnych prózach Doktor Mráz či Konvália ste sa v najnovšom malom románe či skôr novele presunuli do 17. storočia, k príbehu o pravdepodobne prvej upálenej bosorke na území Prešporka, k Agáte. Čím vás zlákal jej príbeh?
O Agáte som sa dozvedela v roku 2002, keď som písala krátky článok o osadení bronzového reliéfu v centre Bratislavy, ktorý pripomínal jej osud. Podujali sa na to vtedajší študenti religionistiky a svoj nápad dotiahli k úspešnej realizácii. A približne pred dvoma rokmi som sa o tejto pamätnej doske náhodne zmienila pred priateľkou, ktorá sprevádza turistov.
Napísal o mužovi, ktorý prežil štvrťstoročie v lese. Čudáci sme my ostatní, hovorí Čítajte Hneď na druhý deň sa vybrala na Hurbanovo námestie, aby ten reliéf videla na vlastné oči, lenže už tam po ňom ostal iba výrez v chodníku. Nevedela som, že zmizol. Prešlo niekoľko mesiacov a moja priateľka zabezpečila aspoň osadenie jeho repliky, a to presne v deň výročia Agátinej popravy.
Urobila z toho malú slávnosť a na Hurbanovo námestie vtedy zavolala aj mňa. Až vtedy som si uvedomila, že aj keď okolo nás cinkajú električky a asfaltovým chodníkom kráčajú uponáhľaní súčasníci, kedysi – a nebolo to zasa až tak strašne dávno, veď čo je štyristo rokov v dejinách ľudstva? – sa v týchto miestach odohrávali kruté verejné popravy.
Nechcem teraz tvrdiť, že presne vtedy som sa rozhodla, že príbehu Agáty dám knižnú podobu, myslela som na to už skôr, ale určite to bola chvíľa, ktorá sa rovnala akejsi skúške správnosti: Áno, idem o nej písať.
Vaše zaujatie bylinkami je známe, nakoniec ste autorkou knihy o magickej sile bylín, takže tradičné bylinárstvo, ktorému sa venovala aj Agáta, vám nie je neznáme. Aké bolo postavenie bylinkárky vo vtedajšej spoločnosti?
Treba si uvedomiť, že dostupnosť medicínskeho vzdelania, zdravotnej starostlivosti a liekov nebola zďaleka na takej úrovni ako dnes, preto sa po bylinách a rôznych formách ich použitia siahalo celkom bežne. V ľuďoch bola silno zakorenená aj poverčivosť, takže nebol problém dostať sa do problémov, ak sa niekto viac zaujímal o byliny, liečenie, zariekanie, tzv. odrábanie z očí a podobne.
(zdroj: Foto - Archív SME)Pokrytectvo bolo vidieť napríklad v tom, ako sa ľudia správali ku katovi. Jeho povolanie sa považovalo za nečisté a za bieleho dňa sa mu ľudia radšej vyhli. No pod rúškom tmy za ním chodili s prosbami, aby im predal liečivú masť, zohnal im amulet v podobe kúska povrazu z obesenca alebo koreňa mandragory spod šibenice.
Agáta má pohnutý životný osud – nie práve šťastné detstvo, keďže matka jej ušla s iným mužom, dospelosť zvláštna, vydatá za muža, ktorý s ňou nežil. Akoby vystrčená zo spoločenstva. Ale aj ostatné ženské postavy sú vlastne závislé. Chceli ste hovoriť aj o trpkom osude žien, ktoré bez ochrany muža nič neznamenali?
Vopred som si to takto nesformulovala, ale vyhnúť sa tomu nedalo. Samozrejme, o štyristo rokov vzdialenej histórii som ešte nepísala, takže už nebolo možné otvoriť si albumy, siahnuť po písomnostiach, prípadne si prehrať nejaké záznamy orálnej histórie, ako som to mohla spraviť pri písaní Konválie či Doktora Mráza.
