O riziku písania o knihách priateľov píšem na inom mieste, tu len dodám, že keby môj čitateľský zážitok nebol aspoň uspokojivý, nikdy by som sa do takéhoto riskantného podniku nepustil.

V románe Funus pod kopcom (Slovart 2020) sa Ivan Štulajter vracia do deväťdesiatych rokov, keď jednou z najvýznamnejších ekonomických tém transformácie ponovembrovej spoločnosti boli reštitúcie – a negatívne javy s ňou spojené.
Štulajter ako ekonomicky veľmi zdatný novinár tento fenomén uchopil z uhla manipulovania s reštituentmi – a z tejto témy vytvoril sekundárnu líniu románu, paralelnú a striedavo zakomponovanú do ústredného príbehu spisovateľa detektívnych románov Borisa Vanoka, ktorého v päťdesiatke prenasledujú opakované zlyhania srdca – a výrazne sa podieľajú nielen na jeho glosovaní reality, ale aj na tom, ako ju viac či menej úspešne moderuje.
Reštituentka Renáta Rikotiová je inštruktorkou v autoškole a usiluje sa po smrti matky, aby jej navrátili lukratívne pozemky na kopci nad hlavným mestom – narazí však na odpor iného záujemcu, spriazneného s vedením pozemkového úradu a advokátom, pofidérne vybavujúcim takéto žiadosti.
Rikotiová má na výber – buď sa bude naďalej usilovať o zákonné pridelenie pozemkov a môže čakať ešte dlhé roky, alebo sa dohodne s pozemkovou mafiou o predaji pozemkov po ich reštituovaní, samozrejme, hlboko pod trhovú cenu.
Román v románe
Do tohto príbehu však ako deus ex machina približne v druhej tretine textu zasiahne autor a celý dovtedajší čitateľský pocit presunie inam.