Francúzska spisovateľka, dramatička a textárka Françoise Quoirezová (pseudonym Saganová si zvolila podľa diela Marcela Prousta) sa počas svojho bohatého osobného i kultúrneho života dočkala mnohých prívlastkov. Nositeľ Nobelovej ceny François Mauriac ju nazval malé šarmantné monštrum, novinári ju zas označili za Coco Chanel francúzskej literatúry.
Nemecko-talianske vzťahy po vojne neboli vždy krásne Čítajte Jej texty sa stali hlasom rozčarovanej mládeže päťdesiatych rokov, oponovala skostnateným pravidlám morálky a podporovala mnohé hnutia za nezávislosť a práva utláčaných. Postavy mladých žien, nachádzajúcich sa v zložitých situáciách, ktoré však zvládajú s príslovečnou gráciou, predstavujú symbol existenciálneho životného postoja.
Svoj typický slobodomyseľný štýl dala Saganová najavo už v debutovom románe Dobrý deň, smútok z roku 1954. Okamžite si ním získala priazeň kritiky aj čitateľskej verejnosti a prenikla do bohémskych umeleckých kruhov.
Objavenie povestnej ihly v kope sena
Saganovej syn Denis Westhoff objavil v matkinej pozostalosti rozpísaný román v dvoch verziách (s názvami Štyri strany srdca a Zlomené srdce). Všetko nasvedčovalo tomu, že popri písaní diela pripravovala autorka aj jeho scenárovú podobu. Nie je to nič nezvyčajné, rovnako sa dočkali filmovej adaptácie aj mnohé iné Saganovej tituly.
