Spoločenské a politické pohyby ani zďaleka neprežíva iba v blízkom okruhu svojej krajiny. Ako mysliteľ citlivo a precízne preniká do osobných, psychologických a spoločensko-filozofických hĺbok celej európskej spoločnosti. Maďarský prozaik PÉTER NÁDAS je osobnosťou s nevšedným poznaním duševného sveta, spoločenských procesov a ich histórie.
Podľa akých kritérií ste pristupovali k výberu esejí Stav vecí, ktorý vyšiel v slovenskom preklade?
Bol som na návšteve u vydavateľa Lászlóa Szigetiho vo Veľkých Dvorníkoch, kde som tento výber pripravil. Ak si dobre spomínam, bolo to v marci roku 2017. Szigeti má obrovskú knižnicu. Všetko, čo som kedy napísal, som v nej mal k dispozícii.
Pri výbere som mal na zreteli momenty a črty našej spoločnej histórie. A tých sa nájde dosť. Spočiatku spísala kapitoly našich spoločných dejín rakúsko-uhorská monarchia, potom tajné uznesenie na Jaltskej konferencii, vinou ktorého sa región dostal do područia stalinistického Sovietskeho zväzu.
Rozumiem otcovej samovražde Čítajte V roku 1970 som preto odcestoval do Ruska, chcel som vidieť na vlastné oči, k čomu sme to vlastne pripútaní, čo je nám tak šialene cudzie. Najviac z toho som videl v zničenom a znovu vybudovanom Stalingrade, v niekdajšom Caricyne, kde stáli drevené domy a úžasné drevené kostoly, ktoré zrejme videl ešte aj cár.
Vaše eseje znejú esenciálne, hutne, sú naplnené tematicky rôznorodými úvahami o vnímaní a reflektovaní umenia, momentov histórie, spoločnosti s presahmi do minulosti, ktoré, zdá sa, sú pre vás nesmierne dôležité. Sú tieto texty výsledkom každodenných úvah, prípadne vedľajším produktom vašich rozsiahlych románov, alebo naozaj vznikajú až na popudy zvonka?
V tejto chvíli by si ctený čitateľ mohol klásť otázku, či nedrží v rukách len zbierku príležitostných textov. Nie, sú to skôr samostatné kapitoly z analýz dejín spoločnosti a psychológie správania. Priznávam, že v týchto kapitolách sa dopúšťam veľkých kyvadlových pohybov geografických, historických aj estetických.
Ale myslím, že to nie je na škodu veci. Veď predstavivosť máme na to, aby sme sa dokázali pohybovať medzi predmetmi našich úvah. Počas písania románu si človek musí všeličo prečítať, preskúmať, naštudovať, musí sa pozrieť na podstatu takých udalostí a javov, ktoré stoja v pozadí života jeho postáv, a preto sa zhodujú so životmi ľudí, čo sa v románe vôbec neobjavia.
Navyše z tých pracovných analýz sa dostane do románu len zlomok. Lenže poctivý románopisec si nemôže dovoliť nepozrieť sa na kĺb otázok spoločensko-historických. Takže písanie románov je nesmierne časovo náročné a riadne popri ňom mohutnie aj halda nepoužitej hlušiny.
Je to ako dlhé, možno až nekonečné väzenie. Alebo prinajmenšom nesmierna izolácia. A pritom ja som celý život túžil po slobode.
