Na film Služobníci sa netreba pozerať tak, že aha, tak aj v cirkvi boli kolaboranti s komunistickým režimom. Tí boli v tom čase všade.
Film Služobníci je nielen obrazom cirkvi počas totality, ale aj obrazom celej spoločnosti, hovorí režisér IVAN OSTROCHOVSKÝ.
Snímka z prostredia bohosloveckej fakulty v 80. rokoch 20. storočia sa po trištvrte roku od svojej premiéry dostala do slovenských kín.
Kým domáci diváci čakali na uvedenie filmu, Služobníci zatiaľ pozbierali viacero cien po svetových festivaloch.
V rozhovore pre denník SME hovorí režisér Ostrochovský o tom, čím dokáže prilákať mladých divákov a aké morálne dilemy prežívame v spoločnosti dnes.
Služobníci
- Dráma, 2020, SR, 80 minút.
- Réžia: Ivan Ostrochovský
- Scenár: Rebecca Lenkiewicz, Marek Leščák, Ivan Ostrochovský
- Kamera: Juraj Chlpík
- Zvuk: Tobiáš Potočný
- Strih: Jan Daňhel, Martin Malo, Maroš Šlapeta
- Hrajú: Samuel Skyva, Samuel Polakovič, Vlad Ivanov, Vladimír Strnisko, Milan Mikulčík, Tomáš Turek, Vladimír Zboroň, Martin Šulík, Vladimír Obšil, Zvonko Lakčević.
- V kinách: od 10. decembra
O filme Služobníci počúvame samé chvály už od jeho februárovej premiéry na Berlinale, ale na Slovensku ho - s výnimkou Cinematiku - diváci nemali kde vidieť. Až do teraz - uvádzajú ho vybrané kiná, v riadnej distribúcii bude od 10. decembra. Cesta k ľuďom bola nekonečná, ako ste to vnímali?
Cesty filmu súnevyspytateľné, by asi povedala nejaká postava z nášho filmu. Film doteraz putoval najmä po svetových festivaloch a rovnako čaká na distribúciu v niekoľkých krajinách. Každopádne si teraz konečne našiel cestu aj do slovenských kín.
Čakať dva roky na uvedenie do kín sa mi zdá nezmyselné. Rovnako ako čakať na lepšie časy.
Film ukazuje, ako je dôležité vedieť čeliť strachu aj v horších časoch, ktorým nás realita paralyzuje a vyvoláva špekulácie. Kiná sú otvorené, takže ideme so Služobníkmi von.
Sme radi, že si slovenskí diváci aj v tejto komplikovanej situácii budú môcť pozrieť nový slovenský film.
Návštevnosť však asi nebude ako za normálnych predpandemických čias. Nebude škoda, keď film, ktorý otvára závažnú tému ako Služobníci, uvidí málo ľudí? Veď o to ide každému tvorcovi, aby sa jeho dielo a jeho odkaz dostal k čo najväčšiemu publiku.
Samozrejme, každý, kto spraví nový film, chce, aby zafungoval, aby si ho diváci prišli pozrieť. Veď preto sa aj filmy nakrúcajú.
No a na to, aby jeho téma prenikla do spoločnosti, potrebujeme hlavne novinárov. Aby sme neostali len pri tom, že ako je to pekne nakrútené, ale aby sme sa bavili o tom, čo filmy prinášajú do spoločenskej diskusie.
A to nielen moje, ale všetky slovenské filmy. Nerobíme filmy preto, aby ste nás v novinách pochválili, ale preto, že si myslíme, že je nutné na niečo poukázať.

V jednom z rozhovorov ste povedali, že na Slovensku si filmári dlho zúfali, že nie sú schopní nakrútiť také reflexívne filmy o komunizme ako Česi. Sú Služobníci vašim takýmto pokusom?
No možno to ani nie je, že nie sme schopní, ale Česi to robia iným spôsobom. Takým viac láskavým by som skôr povedal. Ale to je ich literárna tradícia, že inak reflektujú čierne momenty histórie. Spomeňme len Ostro sledované vlaky alebo Pelíšky.
Keď sme s Marekom Leščákom písali scenár, vedeli sme, že chceme nájsť iný typ rozprávania. Ako vypovedať o dobe, o ktorej už filmov bolo veľa, aby sme znova len nepriniesli drevo do lesa. A bohoslovecká fakulta nám prišla ako veľmi špecifický priestor s vyhroteným morálnym konfliktom, cez ktorý ešte komunizmus nebol prerozprávaný.
Dôsledky kolaborácie sú v prostredí seminára, samozrejme, ťaživejšie. Treba ale povedať, že v tej dobe viac či menej kolaborovala s režimom väčšina spoločnosti.
Dodávali sme legitimitu režimu prvomájovými manifestáciami, členstvom v ROH v SZM a samozrejme v KSČ. Samozrejme sa to dnes, rovnako ako vtedy, banalizovalo.
Nejde tu teraz o to, aby sme niekoho odsudzovali. Je to už dnes v podstate dávna minulosť, ale je to dôležitá skúsenosť. To, že aj akceptácia neakceptovateľného stavu spoločnosti je cesta do pekla.
Ako ste objavili, čo sa dialo na bohosloveckej fakulte?