Dvojsté výročie narodenia Boženy Němcovej sa stalo dôvodom, aby vydavateľstvo Tatran pripravilo kompletné vydanie jej slovenských rozprávok. Šesťdesiat rozprávok v preklade Jany Pácalovej-Piroščákovej, obohatené ilustráciami akademického maliara Igora Piačku, kombinované s blížiacimi sa vianočnými sviatkami, nás inšpirovalo k rozhovoru s literárnou vedkyňou Janou Pácalovou-Piroščákovou nielen o tomto preklade, ale aj o fenoméne rozprávok vôbec.
Boli ste aj zostavovateľkou Slovenských rozprávok (1845 – 1883) ako výberu zo Slovenských povestí Jána Francisciho (1845), Slovenských povestí Augusta Horislava Škultétyho a Pavla Dobšinského (1858 – 1861) a Prostonárodných slovenských povestí Pavla Dobšinského (1880 – 1883). Čo si generácia slovenských romantikov sľubovala od týchto zbierok a ako ich vnímala vo svojom národnouvedomovacom procese a pri kreovaní moderného slovenského jazyka?
V najširšom kontexte bolo vydávanie rozprávok v 19. storočí prirodzeným krokom po Kollárovej zbierke piesní Národné spievanky, dialo sa to ako reakcia na mohutný prúd vydávania národného folklóru naprieč Európou.
Rozprávky vnímali romantici ako národné kultúrne artefakty – teda umenie, ktoré vytvorili Slováci v ďalekej minulosti, to umenie, ktorým sa pred inými slovanskými a neslovanskými národmi môžeme prezentovať ako kultúrny národ. To je tá dôležitá funkcia v národnouvedomovacom procese, na ktorú sa pýtate.
S tým súvisí aj otázka jazyka: od polovice 19. storočia prebiehalo na území súčasného Slovenska niekoľko pokusov o kodifikáciu slovenčiny.
Dobšinský so Škultétym sa rozhodli vydať rozprávky v spisovnej slovenčine, a tým „predviesť“, že spisovná slovenčina, o ktorej životnosti a potenciáli pochybovali mnohí Slováci aj Česi, túto životnosť má, teda nie je iba „kuchynským“ jazykom prostých Slovákov, ale môžu ňou byť napísané aj umelecké diela. Slovenčinu ukázali nielen ako spisovný jazyk, ale aj ako jazyk literárny.
Neal Schusterman: Podceňovanie čitateľov je zaručený spôsob, ako o nich prísť Čítajte V čase, keď zbierka vychádzala, bola veľmi úzka čitateľská základňa Slovákov, ktorí čítali slovenské knihy a časopisy. Dobšinský túto situáciu dobre poznal a bol presvedčený o tom, že Slovákov najskôr treba vychovať k tomu, aby sa naučili čítať slovenské knihy, čo však podľa jeho názoru nebolo možné urobiť knihami, ktoré by boli také „komplikované“, že by im nikto nerozumel.
Veril tomu, že Slovákov naučí čítať, keď im dá také knihy, ktoré ich zaujmú, lebo sú blízke tomu, čo je pre prostého človeka bežnou, „konzumnou“ zábavou – teda rozprávky.
Ako na Němcovej rozprávky reagovali slovenskí romantici?
Všeobecne prevláda názor, že Božena Němcová bola pre Slovákov obdivovanou a ctenou „našou pani Boženou“. Pre recepciu jej zbierky slovenských rozprávok to neplatí. Tých málo ohlasov, ktoré máme zdokumentované, svedčí o opaku.
(zdroj: Foto - Archív SME)V súkromnej korešpondencii medzi Dobšinským a Škultétym sa môžeme dočítať, že odmietli už skutočnosť, že slovenské rozprávky vydala v Prahe, čo označili za „krádež“ týchto rozprávok, a rovnako s nevôľou prijímali spôsob, akým ich spracovala, a preklad do češtiny, citujem: „spotvorila ich“.
Verejne sa k tomu vyjadrili v úvode k prvému zväzku Slovenských povestí, síce jemnejšie, ale spomedzi riadkov čitateľ pochopí, že rovnako odmietavo.
My sme boli „odchovaní“ na Dobšinského rozprávkach, ale komu boli určené pôvodné rozprávky?
Rozprávky pôvodne neboli určené deťom, presnejšie iba malá časť folklórnej prózy (ktorej súčasťou sú rozprávky) bola adresovaná deťom – z tých, ktoré uverejnil Dobšinský, spomeniem napríklad Koza odratá a jež, Kozliatka či Mechúrik-Koščúrik.
To je napokon hlavný dôvod, prečo sú pre rozprávky typické určité znaky, ktoré sa súčasníkom javia ako nevhodné do čítania pre deti, prečo sa ustavične vynárajú otázky, aký je dôvod, že tieto rozprávky sú „krváky“.
