Divadlo mi neberie slobodu

Jedna z osobností novej vlny českého filmu vytrvalo tvrdí, že nevidí dôvod, aby nakrútila nový film. Od jej vojaka Čonkina uplynulo už osem rokov. JIŘÍ MENZEL sa v súčasnosti venuje len tomu, čo mal rád a chcel to robiť už pred filmom – divadlu. Sú to presne dva roky, čo sa stal umeleckým šéfom Divadla na Vinohradoch v Prahe.

„Musíte mať trpezlivosť, práve som po menšej operácii ucha,“ povedal v rozhovore pre SME uplynulý víkend. „To viete, s vekom už prichádzajú neduhy, ale snažím sa im nepodľahnúť.“

Keď ste prišli do Divadla na Vinohradoch, povedali ste, že chcete robiť divadlo pre normálnych ľudí, nie pre snobov. Podarilo sa vám to?

„Myslím, že sa to, vzhľadom na obtiažnosť vytýčenej úlohy, zatiaľ darí. Samozrejme, existujú hlasy aj z inej strany, ale ja viem, že náš smer je správny.“

Nevyčítajú vám kolegovia, že si z pozície umeleckého šéfa beriete réžiu lukratívnejších predstavení alebo obsadzujete sa do zaujímavejších rolí?

„Nerobím lukratívnejšie predstavenia a neobsadzujem sa, a tak mi nikto nemôže nič vyčítať. Lepšie povedané, hrám iba vtedy, keď niektorý herec ochorie a obsadzujem sa iba do hier, ktoré dobre poznám. Som totiž iba herec-amatér a nechcem sa im nasilu montovať do remesla. No horšie by mi padlo, keby som divákov poslal domov.“

Nezobralo vám toto veľké kamenné divadlo aj trochu slobody?

„Času je menej, ale zamestnanie v divadle nepovažujem za stratu slobody. Vycítil som, že to odo mňa naozaj chcú. Nebol to môj nápad. A pretože som rád a lichotí to mojej márnomyseľnosti, že ma niekto potrebuje, tak som do toho šiel. Netušil som, že ma to bude stáť toľko času, nervov a energie. Ale mám divadlo rád, ľudí, ktorí sú v ňom tiež, takže ma to netrápi.“

Podľa čoho si vyberáte tých, s ktorými chcete spolupracovať, a tých, s ktorými sa chcete stretávať?

„Podľa toho, ako je kto ochotný spolupracovať so mnou. Aj v práci mám rád priateľské vzťahy.“

Neobmedzila vám funkcia umeleckého šéfa aktivity v zahraničí? Myslím na spoluprácu s divadlom v chorvátskom Dubrovníku.

„Pri dobrej organizácii sa to dá zvládnuť. V Chorvátsku budem pracovať až budúcu sezónu. Nedávno uviedlo chorvátske Divadlo Komédie v pražskom Divadle Bez zábradlí Zdravého nemocného od Moliéra, ktorého som pred dvoma rokmi režíroval. Neskromne hovorím – malo úspech.“

Viem, že koncom minulého roku ste v Chorvátsku nakrúcali film. O čo ide?

„Film sa volá Potopený cintorín a režisér Mladen Juran ho nakrútil podľa románu v súčasnosti azda najobľúbenejšieho chorvátskeho spisovateľa Gorana Tribusona. Zahral som si mierne zápornú rolu tajomného doktora Javorského a podieľal som sa aj na scenári.“

Uveria vám diváci rolu zlého, keď uvidia vašu nevinnú tvár?

„Snažil som sa byť čo najhorší.“

Stále ste nenašli dostatočný dôvod na nakrútenie vlastného filmu?

„Nie.“

Ide aj o peniaze?

„V Čechách žije dostatočný počet ľudí, ktorí úspešne dokážu zháňať peniaze a prebojovávať svoje zámery. Ja to neviem.“

Nemá oscarový režisér otvorené dvere v zahraničí?

„Zvonka nikdy neprišla zaujímavá ponuka. Len samé ‘srákoriny‘. Istú latku nie som ochotný podliezť.“

Často sa spomína pojem „priemerný divák“. Nakupujú sa filmy pre priemerného diváka, požaduje sa od umelcov, aby nakrúcali pre priemerného diváka. Ako by ste ho charakterizovali?

„To sú ľudia ako ja alebo ostatní moji spoluobčania.“

Pred chvíľou ste povedali, že nie ste ochotný podliezť istú latku. Vás zaujíma priemer?

„Chcel som tým povedať, že ma zaujíma každý človek. Nechcem produkovať priemerné diela, ale nechcem sa tlačiť do elity. Bolo by to scestné a pre mňa aj cudzie.“

Oceňujete, že mladí režiséri ako Hřebejk, Gedeon, Zelenka a ďalší stále nakrúcajú ľudské filmy. Ako vnímate Jana Svěráka, ktorému vyčítajú, že jeho posledné filmy sú vykalkulované pre amerického diváka?

„Mladých kolegov si vážim. Samozrejme, Svěrákovmu Tmavomodrému svetu by som prial na Oscaroch úspech.“

V súvislosti s kauzou okolo Vladimira Železného dostal Václav Klaus nedávno otvorený list, v ktorom osobnosti českého kultúrneho a spoločenského života žiadajú, aby vysvetlil svoj vzťah so Železným. Tiež ste ho podpísali. Myslíte, že umelci by mali byť korekciou pre politikov?

„Pod zmienený list som sa nepodpísal ako umelec, ale ako občan, ktorý má obavu o osud demokracie vo svojej krajine. Urobím tak vždy, keď sa mi bude zdať, že sloboda je ohrozená.“

Občas sa dokážete správať veľmi nekonvenčne. Prútikom vyšľaháte neposlušného producenta, keď sa zahľadíte do mladej novinárky, neváhate si obuť kolieskové korčule. Máte zmysel pre humor?

„Mám. Humor je súčasť mojej obživy. Môj spôsob humoru je možno trochu riskantný, v prípade korčuľovania som si zlomil nohu.“

Ešte stále je pôvabná 23-ročná novinárka Olga Kelymanková stredobodom vášho záujmu?

„Stretávam sa s ňou do takej miery, aby som si nenarušil svoju samotu. Tá je pre mňa inšpirujúca a navyše veľmi pohodlná.“

V jednom rozhovore ste povedali, že potrebujete peniaze, pretože ste rozmaznaný. Na čo míňate najviac peňazí?

„Na knihy a na pohodlie. Alebo naopak?“

Autor: ĽUDO PETRÁNSKY, Praha