Smútok, ktorý je prítomný v novom románe Jany Juráňovej, nemusí byť márny. Otvára cestu k citlivej ľudskosti. To nie je málo.
Neviditeľná
Hlavná postava Naničhodnice je taká neviditeľná, že sa takmer stratí aj v knižnom rozprávaní. Osemdesiatnička Ľudmila si po pobyte na geriatrii a krátkej etape komfortu v drahom penzióne našla nový „domov“ v tmavých kútoch nemocničnej polikliniky.
„Opuchnuté nohy jej pretekajú ce
Anne Applebaum a Súmrak demokracie. Zvodné lákadlo autoritárstva Čítajte z jednoduché ľahké čierne mokasíny so zošliapanými podpätkami, nad nylonovými ponožkami vytŕča kúsok holej vysušenej pokožky so vzorom pokrútenej kŕčovej žily v tvare mŕtvej dážďovky.“ Jej jedinou oporou je vozík s košíkom plným igelitiek.
Nechce nič iné, len nepútať na seba pozornosť iných a prežiť chladné dni v akom-takom bezpečí. Posedáva a pospáva. Občas sa jej sníva o mužovi a synovi, ktorý sa stratil kdesi v Rusku. „V manželstve snívala potajomky, ale len zriedkakedy. Teraz môže, koľko chce.“
(zdroj: Foto - Archív SME)Nakoniec sa jej nepodarí byť neviditeľnou. Všimol si ju novinár Miloš, ktorý leží v nemocnici s úrazom. Prišiel k nemu v službe bulváru počas silvestrovskej noci. Story o opustenej starenke skrývajúcej sa v čakárňach môže pritiahnuť čitateľov. Nikto nebude vedieť, že autor príbehu je takmer rovnako osamelý. A navyše to krásne zamaskuje snahou pomôcť. Môže sa predsa nájsť bohatý altruista s túžbou zachraňovať.
Vlastne sa aj našiel. Celebritná plastická chirurgička (môžete hádať, kto sa zo skutočného života reinkarnoval do románu) si potrebuje po dopravnej nehode napraviť imidž a zotaviť z krízy svoj biznis. Ľudmila je skvelou príležitosťou ukázať zmysel pre charitu. Možno si nikto nevšimne, že jej základným motívom je vypočítavosť.
