Skvelá adresa v samom centre mesta, krásny dom. Muzikológ a učiteľ Ján Albrecht nestačil otvárať a zatvárať dvere, toľko ľudí k nemu denne a po večeroch chodilo.
Dom mal v prenájme od cirkvi, a len pár metrov od neho bola bohoslovecká fakulta a Dóm svätého Martina. To, čo sa dialo v ňom, však malo ďaleko od tichej meditácie, modlitby či disciplíny.
Bolo to miesto, kde sa hrala a počúvala hudba, rozprávalo sa o umení. Pil sa čaj, káva, samozrejme aj víno, bolo to miesto, kde sa študenti aj zrelší umelci prepadávali do duchovnejších rozmerov života, akokoľvek si ich predstavujeme.
Po Jánovej smrti v roku 1996 všetko stíchlo a dom sa takmer rozpadol. IGOR VALENTOVIČ sa s občianskym združením Albrecht Forum podujal proces rozkladu zastaviť a pomaly sem vracia umelecký aj bohémsky život.
Chýbajú už len posledné detaily a z Kapitulskej 1 bude zase lukratívna adresa. A Albrechtov dom bude otvorený pre každého, kto pôjde náhodne, alebo celkom cielene okolo.
Tak teda tento dom bol miestom veľkých žúrov?
Vraj áno, ale nestal sa známy žúrmi. Bol domom veľkých myšlienok a veľkej lásky k umeniu, vede a poznaniu vôbec. Vlado Godár raz povedal, parafrázujem: každý sa tam naučil, čo chcel. Niektorí len grgať, iným sa otvoril svet hudby, ktorý ich natrvalo opantal.
Koľko ľudí sa sem zmestilo, keď Ján Albrecht organizoval stretnutia?
Desať, pätnásť? Treba si pozrieť fotografie vznikajúcej Musiky aeterny. Cez týždeň mal Ján Albrecht vyhradené dni pre rôzne skupiny ľudí, väčšinou však študentov. Učil postupne na Vysokej škole pedagogickej, VŠMU, pedagogickej aj na filozofickej fakulte UK a z domu si urobil svoj kabinet aj učebňu.
Hansi žil vo vlastnom svete, chránil si ho, doma sa cítil bezpečne. Pritom si možno neuvedomoval, že tento dom mal historicky istú nedotknuteľnosť, pretože to bol pôvodne kánonický dom, ktorý mal azylové právo.
Igor Valentovič (1963)
- Narodil sa v Trnave.
- Absolvoval štúdium Hudobnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
- Bol pri založení festivalov Melos-Étos a Dni starej hudby. Roku 1992 založil spoločnosť Music Forum, ktorá sa venuje vydavateľskej a obchodnej činnosti v oblasti klasickej hudby.
- Vedie občianske združenie Albrech Forum, ktoré pracuje na záchrane a obnove hmotného i nehmotného kultúrneho dedičstva spojeného s Domom Albrechtovcov na Kapitulskej ulici v Bratislave.
- Od roku 2016 je riaditeľom Hudobného centra.
Už jeho otec Alexander sem pozýval blízkych na priateľské stretnutia a rozhovory, a atmosféru, v akej žilo meštianstvo na prelome 19. a 20. storočia, udržiaval Hansi po dlhé desaťročia aj po otcovej smrti.
Dalo by sa povedať, že sa to podobalo na slávne parížske salóny a ich intelektuálne debaty?
Samozrejme, vychádzalo to zo salónnej kultúry, pretože viaceré rodiny v Bratislave žili bohatým spoločenským životom, stretávali sa pri čaji, debatách, muzicírovaní a dobrom tabaku. Vtedy sa čas netrávil pri televízii, ale pri umení.
Prečo sa už slovenskí hudobníci takto nestretávajú?
Technológie nás atomizovali. Človek už o ničom inom nepočúva, len o tom, že k životu nám stačí byť online - otázkou je len, či k tomu potrebujeme 4G alebo 5G. Dnes sa nemusíte rozprávať s niekým, lebo sa môžete rozprávať so všetkými. To, bohužiaľ, často znamená s nikým.
Predpokladám ale, že takýto salónny život zanikol už skôr, ako prišla doba onlinu a sociálnych sietí.
Áno, nepomohli tomu, samozrejme, roky komunizmu. Od štyridsiateho ôsmeho až do revolúcie muselo byť v zásade všetko organizované a do veľkej miery aj kontrolované. Nesúhlasím s tým, keď sa tridsať rokov po revolúcii vždy hľadá vina v komunizme, ale pravdou je, že z jedného z tých mnohých okien, ktoré sa dívali do Albrechtovskej záhrady, bolo treba Albrechtovcov sledovať.
Alexander bol riaditeľom a dirigentom Cirkevného hudobného spolku pri Dóme svätého Martina a Hansi bol de facto persona non grata. Začal i skončil svoju učiteľskú kariéru ako odborný asistent, v pedagogickom procese mu nikdy neumožnili postup. Mal prosto nevhodný pôvod, názory a vôbec, životný štýl.
Bolo problémom to, že mali blízko k cirkvi?
Otec bol zamestnancom cirkvi, aj keď aj on bol vždy mimo oficiálnych koľají. Hovorieval o sebe: Za slovenského štátu som bol málo národný, v cirkvi som bol príliš liberálny a za komunizmu som bol cirkevník. Hansi to akosi zdedil, hoci... Veľa kolegov mu neprialo, ale veľa kolegov sa ho aj zastalo. Bol neriadenou strelou a asi jediným človekom, ktorého vyhodili zo strany - lebo spával na schôdzach.
Dom je na Kapitulskej ulici. Aká to vtedy bola adresa, keď ho dostali?
Dobrá. Dom však nebol nikdy ich, vždy patril cirkvi. Albrechtovci mali nemeckú národnosť, to znamená, že rodina sa mala po prijatí Benešových dekrétov vysťahovať. Že tu mohli zostať, pritom zavážili zrejme niektoré okolnosti, o ktorých veľmi nevieme.
Z jedného dokumentu som sa dozvedel, že prvá Hansiho manželka bola účastníčkou protifašistického odboja, aj bola internovaná v tábore v Seredi. Hovorí sa, že sa u nich skrývala počas vojny židovská rodina. Neviem to presne, ale viem, že sa ujali Selmy Steinerovej, keď sa vrátila z koncentračného tábora. Hansiho mama jej vraj nikdy inak nepovedala ako Mein Kind. Moje dieťa.
Ako Alexander Albrecht zomrel? O tom sa málo hovorí.
Je to veľmi smutný príbeh. V 30. rokoch trpel vážnymi depresiami, v 50. rokoch zas ochorel a mal problémy so zrakom.
