Slovenskí vedci a vedkyne z akadémie vied, publicisti aj aktivisti, spoločne poskladali veľmi dôležitú knihu, ktorá je najmä o odvážnom odpore ľudí proti ľudáckemu režimu a čoraz autoritatívnejšiemu vládnutiu po vzniku samostatného slovenského štátu v marci 1939.
Súvisiaci článok Trenčín – mesto mrakodrapov Čítajte Nepochybne ide o ďalšiu publikáciu, ktorú treba zaradiť do povinného čítania najmä v tomto období, keď na Slovensku opäť rastie extrémizmus využívajúci obdobie chaosu na svoje rozpínanie.
Na základe rozhovorov s pamätníkmi vzniklo niekoľko esejí, ktorých autori a autorky dávajú prednosť najmä ich subjektívnym spomienkam na určité historické obdobie.
Vďaka nim napokon vieme o odvahe a sile jednotlivcov. Sú však aj jednoznačným dôkazom toho, že v čase, keď Židia čelili strate akýchkoľvek práv, existovali ľudia ochotní riskovať vlastný život, aby im pomohli prežiť, a to priamo poza chrbát vtedajšieho prezidenta Jozefa Tisa.
Aj malý vzdor prispel k zvrhnutiu režimu
V čase absolútnej neslobody ľudia odolávali propagande, vládnemu tlaku, nerezignovali na ľudskosť, a keď to bolo potrebné, rozhodli sa konať. Autori esejí nám tak predostierajú viaceré témy spojené s týmto obdobím.
Napríklad reprodukčné práva žien, dodnes nepochopiteľne vnímané ako politická, ideologická či náboženská téma, alebo tvrdá propaganda, ktorou sa toto obdobie výrazne vyznačovalo, ukazujúca blahobyt spoločnosti a spokojnosť rodín, ktoré v skutočnosti trpeli chudobou a hladom.
(zdroj: Foto - Archív SME)Takisto máme možnosť „spoznať“ vyslanca, ktorý sa Tisovi doslova otočil zadkom a aktívne sa zapájal do československého zahraničného odbojového hnutia, zmobilizovaných vojakov z radov slovenskej menšiny v Juhoslávii takisto zapojených do odbojov, ďalej mužov, ktorým sa nepodarilo spáchať atentát na vtedajšieho ministra vnútra a veliteľa Hlinkovej gardy Alexandra Macha, či štyroch študentov, ktorí bojovali iba olejovou farbou proti hákovým krížom.
„Zodpovednosť osoby kňaza a politika Jozefa Tisa na cielenej programovej delegitimizácii, deportáciách a nielen s nimi spojenom následnom vyvraždení desiatok tisíc občanov slovenského štátu, ktorého bol prezidentom, sú nespochybniteľné fakty.“
Doteraz sa s tým Slovensko nevyrovnalo
Autorom a autorkám týchto dôležitých esejí však nejde iba o zachytenie nie tak dávnych udalostí, ktoré budú už navždy ako memento pomyselne visieť nad našou krajinou. Skôr ich treba vnímať ako reakcie na cyklicky sa opakujúce krízy, ktorým nevieme múdrejšie čeliť, a tak si vyberáme jednoduchšiu cestu.
Do dnešného dňa sa totiž Slováci nevyrovnali s tým, čo sa dialo počas obdobia vojnového slovenského štátu, a tiež u nich prevláda selektívna pamäť. Preto dnes volia stúpencov Jozefa Tisa, ktorí bez ostychu hovoria o Slovenskom národnom povstaní ako o „puči partizánov a banditov“, a o samotnom Tisovi vyhlasujú, že zachraňoval ľudské životy.
„Tiso sa nenarodil ako radikál alebo presvedčený antisemita. Svoju cestu si vybral dobrovoľne a programovo,“ píše vo svojej eseji Tomáš Stern.
Možno je trúfalé a naivné myslieť si, že dnešní radikalizujúci sa ľudia znechutení a frustrovaní dobou, v ktorej žijú, a s narastajúcou nedôverou vo vládne inštitúcie demokracie, siahnu po knihách, ako je táto.
Ak im však krivdím a predsa len by chceli, z pultov slovenských kníhkupectiev vykúka viacero podobných titulov, ako je kniha Tisovi poza chrbát. Napríklad len nedávno vydané knihy: Ivan Kamenec – Po stopách tragédie (Premedia), Jakub Drábik – Fašizmus (Premedia), Madeline Vadkerty – Slovutný pán prezident. Listy Jozefovi Tisovi (Absynt) či James Mace Ward – Jozef Tiso (Slovart).
