Čo vieme o Michalovi Frankovi (ide o pseudonym) – je tzv. Husákovo dieťa, vystriedal viacero zamestnaní, na prelome tisícročí žil niekoľko rokov v zahraničí, pracuje v slobodnom povolaní, je autorom viacerých vedeckých a populárno-náučných textov, v deväťdesiatych rokoch časopisecky publikoval poéziu.

Nie je to málo na identifikáciu neznámeho autora – podstatné je však niečo iné. Debut Na brehu spieva dav (Ikar 2020) je mimoriadne vydarené dielo, úplne porovnateľné s najlepšími tohtoročnými textami, a právom môže mať vysoké ambície pri budúcoročných oceneniach.
Kde sú hranice sebaobrany?
„Mrazivý obraz našej blízkej budúcnosti, ktorý sa poľahky môže stať naplneným proroctvom“, píše v krátkej recenzii na stránke Martinusu Arpád Soltész – a v záujme tejto spoločnosti dúfajme, že sa Franka v odhade najbližších rokov mýli.
Autor totiž v deviatich kapitolách vykresľuje vývoj spoločnosti, ktorá je už o dva roky (na 102. výročie Trianonu) účastníkom ozbrojeného vojenského konfliktu na južnom Slovensku, a vo Frankovom podaní tento vývoj vyznieva celkom prirodzene a aj ako logický následok viacerých zle zapnutých gombíkov.
Aby však nedošlo ku skreslenej interpretácii textu, táto južnoslovenská pasáž nie je z hľadiska kompozície textu dominantnou líniou, len sa akosi prirodzene na konci knihy „prihodí“.