Ak by stačilo uviesť len jednu myšlienku, vďaka ktorej budete pokračovať v čítaní úprimnej a dojemnej spomienky autora Júsufa Chalíla Bašíra na svoje dospievanie v Palestíne, bola by to táto: „Najdôležitejším darom, ktorý mi otec dal, bolo, že som v sebe objavil ľudskosť a pochopil, že aj moji údajní nepriatelia sú presne takí ľudia ako ja sám.
Päťdesiatnik po infarkte a pozemková mafia Čítajte To mi zmenilo život; vďaka tomu som mohol odpustiť a snívať o budúcnosti, v ktorej toto všetko bude minulosťou a budeme so židmi žiť v ozajstnej harmónii – presne tak ako predtým.“
Júsuf mal iba jedenásť rokov, keď jeho detstvo v pásme Gazy navždy zmenila a poznačila vojna. V roku 2000 vypukla druhá intifáda, počas ktorej povstali Palestínčania proti Izraelu.
Keď ako spokojné dieťa, ktoré malo spolu so súrodencami veľmi dobrú výchovu, vzdelanie a skvelých milujúcich rodičov, videl vojakov zoskakujúcich z tankov, snažil sa sám seba presvedčiť, že im neublížia. Nerozumel tomu, žili predsa vedľa seba osem rokov v mieri, tak prečo by sa mali odrazu zabíjať?
Streľba a násilná okupácia domu
Na pozadí konfliktu, počas ktorého vzduchom pravidelne svištia guľky a na zem dopadajú nábojnice, sa však črtá príbeh, ktorý je tvrdým prebudením, ale zároveň veľmi citlivým vyznaním syna otcovi. Jeho jadro aj východisko napokon tvorí Júsufov vnútorný i vonkajší boj, ktorému bol vystavený odo dňa, keď dom, v ktorom vyrastal, začali okupovať izraelskí vojaci.
