Miznutie krajiny môže mať rôzne podoby aj bez toho, aby sme uvažovali o extrémnej možnosti, ako je zaplavený tichomorský ostrov, krajina pochovaná pod vrstvou lávy alebo hoci anektovaná agresorom.
Nie každé miznutie krajiny predstavuje takú stratu jej fyzickej podstaty, ako je to napríklad v prípade kopca, ktorý zmizne v útrobách cementárne, či historickej časti mesta, ktorú zlikvidujú, aby ju nahradilo nové sídlisko. Väčšina prejavov miznutia krajiny je menej fatálna, ale nemenej zásadná a bolestná.

Vari najväčším paradoxom je to, že krajina môže miznúť či „miznúť“ v dôsledku nevhodnej aktivity, ale rovnako aj následkom pasivity, nedostatočnej aktivity a starostlivosti. Príkladom tej druhej alternatívy môže byť premena tradičnej poľnohospodárskej krajiny na nepriechodný buš, alebo osudné chátranie historickej štvrte na spôsob bratislavského Podhradia po 2. svetovej vojne.
Najčastejšie však ide o negatívnu vizuálnu zmenu krajiny, o stratu jej charakteristického vzhľadu i ducha (genia loci). Tento trend je na Slovensku v uplynulých siedmich desaťročiach zvlášť markantný.
Závratné tempo
Miznutie tradičnej podoby krajiny u nás postupuje závratným tempom, aj keď dôvody a prejavy tohto trendu sa menia v závislosti od politicko-spoločenskej či ekonomickej situácie.

Najskôr to bola kolektivizácia pestrých a členitých políčok, lúk a pasienkov do podoby monotónnych lánov zbavených zelene, a výstavba nepekných veľkokapacitných kravínov a iných symbolov socialistického poľnohospodárstva.
Vzápätí po celej krajine vyrástol les dymiacich komínov, s čím súvisela na jednej strane zmena tváre krajiny v dôsledku ťažby surovín, a na druhej strane vznik umelých kopcov hlušiny a „jazerá“ kalov.
Rieky prehradili priehradné múry a doliny zaplavila voda umelých vodných nádrží. Tvár miest poznamenali nevzhľadné – zväčša panelové – sídliská: raz na úkor starých štvrtí, inokedy na mieste úrodnej pôdy.