BRATISLAVA. Keď mal fotograf Peter Sit pätnásť rokov, zomrel mu dedo. Jeho babku strata manžela veľmi zasiahla.
Dlho sa s ňou nedokázala vyrovnať, psychicky aj fyzicky upadala. Za rok po dedovej smrti podľa vnuka veľmi zostarla.

„Pamätám si na moment, keď sme boli u nej a všetci jej chceli so všetkým pomáhať. Neustále jej hovorili, ty toto nerob, tamto nerob, my ti pomôžeme. Zrazu som úplne jasne videl, ako veľmi sa cítila nepotrebná,“ hovorí Peter Sit.
V tom čase s fotografiou len začínal.
Po strednej škole si plánoval podať prihlášku na VŠVU, a preto fotografoval malé projekty. Veľa rozmýšľal, ako by cez fotografiu babke mohol pomôcť.
A tak vznikol osemročný fotografický projekt, ktorý dva roky po babkinej smrti s jeho autorskými esejami vyústi do knihy s názvom Život jedného človeka je jeden celý vesmír.
Peter Sit pre SME vraví, že kniha nie je o jeho babke, je o témach, ktoré prežíva každý z nás. O láske, o vzťahoch, ale aj o starobe a o smrti.
Potrebovala sa cítiť potrebná
Keď Sit videl, že babku trápi pocit nepotrebnosti, rozhodol sa jej ukázať, že i po smrti deda je stále veľmi potrebná.