Žijeme v čase, ktorý skúša naše vlastné rodinné väzby. Najprv jazvy socializmu, potom divoký kapitalizmus deväťdesiatych rokov vystriedala frustrácia hyperkonzumnej materiálnej spoločnosti. A teraz rodinné väzby orezáva skalpelom pandémia. Texty Richarda Pupalu sa vŕtajú v rozjatrených ranách našich súkromných osudov. A na pozadí znejú hudobné motívy týchto tekutých čias.
Vaše poviedky sú ako správy z tekutého sveta. Neisté životy postáv, akoby bez perspektívy povaľujúce sa v realite, ktorú nevedia ovládať. Žijeme vo svete, ktorý vlastne nevieme žiť? Sme bez zmyslu života?
Čosi také by som sa ani neodvážil tvrdiť. Zmysel života už dávnejšie a vyčerpávajúco preskúmali Monty Python‘s. Nie, vážne. V mojich príbehoch ani nedokážem celkovo zhodnotiť život nejakej postavy, na to sú príliš krátke. Perspektíva krátkej poviedky je iná ako pri románe.
Rushdieho Quijote cez príbeh zamilovanosti do moderátorky nastavuje zrkadlo súčasnej Amerike Čítajte Rozhodne ma však lákajú situácie, kde sa s postavou čosi udeje, čosi, čo vychýli jej život. Na druhý deň môže byť lepšie, ale to sa už moja poviedka skončila. Nie je to o tom, či vieme, alebo nevieme žiť svoje životy. Skrátka, žijeme.
Akoby ste rozprávali hlasom dospievajúceho chlapca v poslednej poviedke, ktorý je skrytý v kríkoch, a ľudia dva metre od neho netušia, že ich pozoruje. Chce byť rozprávačom neviditeľným, skrytým pred každodennosťou a všednosťou?
Ak máte na mysli rozprávača – pozorovateľa, tak možno je aj skrytý, ale nie pred každodennosťou. Musí byť jej súčasťou, inak by nebol dobrý pozorovateľ. Zrejme nezasahuje. Mne sa vždy páčila taká predstava stoického, chladného pozorovateľa s myslením ako britva, ktorý sa nenechá zatiahnuť.
Ale to nie je môj prípad. Ja si vlastne ani neviem spomenúť, či som nejakého ozajstného stoika stretol. Možno ani nejestvuje. Jednorožec. A ja sa napokon vždy nechám zatiahnuť, myslím pri písaní a začnem intenzívne prežívať. Asi mi to ide lepšie, keď sa vcítim do postavy.
Doma mám taký prášok. Posypem si ním hlavu, vyslovím meno a vek postavy a na istý čas, vždy len pár minút, sa do nej prevtelím. Takto to u mňa funguje. Ale bez toho prášku, samozrejme.
Vaše poviedky mi pripomínajú poviedky amerického spisovateľa Raymonda Carvera. Takisto sú plné skrytého rodinného napätia, deštruovaného sveta intímnych vzťahov. Vnímate násilie či ten tichý plazivý teror v rodine ako to, čo sa nás dotýka najčastejšie?
To prirovnanie mi lichotí, a zároveň som z neho v silných rozpakoch. Carver je pre mňa veľmi dôležitý autor. Už som to v jednom rozhovore spomínal, ale zopakujem sa. Dodnes si viem vybaviť pocit, keď so mnou zamávala prvá poviedka, ktorú som od neho čítal.
Volá sa Tlouštík, čítal som ju v češtine a stalo sa mi to pred vyše dvadsiatimi rokmi. Zostal som otrasený z toho, o čom to bolo, čo Carver dokázal vysloviť tými svojimi krátkymi vetami, a očarený. Bolo mi jasné, že sa stalo niečo výnimočné.
A čo sa týka tých situácií v rodine, áno, vnímam ich veľmi intenzívne. Prevažná väčšina z nás z nejakej rodiny vyšla a nejakú potom vytvorí, respektíve rozširuje tú pôvodnú. A žiadna z nich nie je uchránená pred problémami či vyslovenými katastrofami. Každý tomu rozumie.
Väčšina vašich postáv ukazuje, akoby dnešnou tradičnou rodinou bol rozvrat, rozvod, alkohol, ale tak nejako s tým žijeme. Je to dosť rozpor oproti tomu farbotlačovému obrázku, ktorý si chceme predstavovať pod pojmom rodina, či nie?
(zdroj: Foto - Archív SME)Lenže čo je to tá tradičná rodina? Čo vlastne znamená to označenie? Mne sa zdá, že bolo natoľko zneužité na odpudivé mocenské ciele, že sa z neho stal oslintaný zdrap. My máme tradičnú rodinu, tak sme lepší ako tí, čo takú nemajú? A kto to určí? Čo sú hlavné kritériá? Každá rodina má svoju históriu a v tej sa nájde všeličo, dobré aj zlé.
Je fajn, keď sú rodiny súdržné, keď v nich vládne láska a porozumenie. Ale ľudia nie sú anjelské bytosti. Nie že by si navzájom neubližovali aj na ulici, ale tie najhoršie veci sa dejú za zamknutými dverami bytov. A môžu sa stať aj v rodine, ktorú onálepkujete ako tradičnú.
