Vojna medzi človekom a prírodou vrcholí. A človek využíva všetky možné arogantné spôsoby, aby dokázal, že tu vládne. Stvorili sme si zlaté prasa peňazí, aby sme sa mu klaňali. Najväčšou hodnotou, silnejšou ako ľudskosť, príroda, morálka, hodnotou silnejšou ako život sa pre nás stala modla Mamonu.
Ako si všimnúť neviditeľných Čítajte A tak umierame, hlúpi, nie hlúpi, sprostí ako ľudia. Lebo také čudesné stvorenia, akými sme my, ľudia, táto zem do nášho príchodu nenosila. A po našom odchode a sebazničení ani nosiť nebude.
A viete, čo spravia stromy? Pokojne si budú rásť, storočia. Budú sa chrániť, obnovovať, spolupracovať, budú sa varovať navzájom.
Román Richarda Powersa V korunách stromov (prel. Samuel Marec, Premedia 2020) je čímsi, čo by som rád nazval environmentálnym realizmom. Písanie o prírode a ekologických hrozbách pritom v sebe spája poetickosť lyrizovanej prózy a katastrofický tón postapokalyptických románov. Nostalgia za tým, čo bolo, a strach nie z toho, čo bude, ale z toho, čo už dnes je viac alebo menej zjavné.
Príbehy stromov a ľudí
Človek ako „samozvaný pán prírody“ je Powersovi úprimne odporný. (zdroj: Foto - Sita/ AP)Prvých vyše 150 strán tohto rozsiahleho rozprávania sa postupne zoznamujeme s protagonistami knihy. Každá z postáv má svoju minulosť, ktorá je čímsi symbolická pre dnešnú Ameriku – či už ide o vojnu vo Vietname, európsku migráciu z 19. storočia, čínskych prišelcov a utečencov pred Maovým režimom, technologickú a počítačovú revolúciu, či prieniky holistického chápania interpretácie prírody do modernej vedy.
Postupne sa do života budúcich ekologických aktivistov zapájajú nejakým spôsobom stromy, pričom treba hneď s úctou vyjadriť obdiv k autorovmu (a aj prekladateľovmu, Samuel Marec sa isto natrápil) minucióznemu spôsobu rozprávania a opisovania množstva detailov zo života stromov.
