Nová zbierka poviedok Michala Hvoreckého Čierny lev je rovnako dystopická ako minulý rok. Sála z nej kritika utopickej vízie o ľudskej dokonalosti. Je futuristicky depresívna. Sú to krátke, príbehové záblesky nášho sveta v inej dimenzii. Alebo je to jedna z ciest, ktoré odteraz vedú do budúcnosti.
V hlavnej role DNA Čítajte Možno však budúcnosť v skutočnosti v procese pomalého varenia žaby prijmeme a stane sa, prosto, realitou. Nedepresívnym suchým konštatovaním. Jej podstatu to však nezmení.
Hvorecký utvára atmosféru. Jeho poviedky ako krátke záblesky rôznych realít fragmentujú vnímanie čitateľa a žiadajú si čas. Aj keď to vďaka rozsahu zvádza, tento zborník by nemal byť zhltnutý ako chuťovka na posedenie. Mal by doznievať a dosnívať, čo je za najbližším rohom a rokom. A, prípadne, čo s tým...
Začína sa aj končí sa to pandémiou. Intímnou vzdialenosťou. Začína sa to tým, čo by sme ešte pred pár mesiacmi považovali za sci-fi. A začiatok aj sci-fi je. Je naša budúcnosť tiež sci-fi? A je sci-fi budúcnosť našej literatúry? Kiež by...
Vie čo aj ako
Hvorecký patrí do kategórie „lepších“ autorov. Takých tých, ktorí majú čo povedať, a vedia ako. Zároveň sa však neprestáva zabávať (hoci bez vtipu) a fantastiku nezavrhuje ako podradnú. Posúva ju ďalej? Povyšuje ju? Nie. Pracuje s ňou tak, ako vie.
