Jej knihy už označili za psychologický román, horor, romantiku, erotiku, triler aj brak. Lucia Sasková však literatúru neškatuľkuje podľa žánrov, ale delí ju na dobré a zlé príbehy. Tie z jej pera sa čítajú prirodzene a ľahko, napriek tomu, že témy, ktorým sa venuje, často nie sú jednoduché.
Vaše meno sa v literatúre spája najmä so silnými a občas aj s kontroverznými témami. Prostitúcia, vyrovnanie sa so znásilnením, psychické zdravie, smrteľná choroba. Ako píšete o ťažkých témach tak ľahko?
Nie je to vždy také ľahké, ako sa zdá. Niektoré knihy ma počas písania ovplyvnili viac, ako by som sama chcela, a v niektorých príbehoch je viac mňa samej, ako by som chcela. Hrdinky mojich kníh sú však silnejšie ako ja, a tak sa niekedy vyrovnávajú so svojím osudom priam ukážkovo. Tak, ako by som ja nedokázala. A možno práve to je to, čo čitateľ vníma ako „ľahkosť“ príbehu.
A. S. King: Kľúčovým prvkom mojej tvorby je brutálna úprimnosť Čítajte Nemáte niekedy pocit, že svojich hrdinov týrate? Nechceli by ste im dopriať jednoduchý bezproblémový život?
Čítali by ste knihu o jednoduchom bezproblémovom živote? V súčasnosti by to bolo skôr science fiction. Nepoznám človeka, ktorý by mal úplne jednoduchý bezproblémový život.
Problémy sú súčasťou našich životov a rozdiel je len v tom, že pre niekoho je problém, že nemá najnovší model smartfónu, a pre niekoho, že nemá z čoho uživiť rodinu. Žijeme totiž vo veľmi kontrastnom svete, v ktorom sú hodnotové rebríčky ako letáky, ktoré nachádzame v schránkach.
Každý v ňom hľadá niečo iné a ideálne v akcii. Takže nie, svojich hrdinov netýram, skôr sa snažím čitateľom ukázať leták, ktorý v schránke nenájdu.
Lucia Sasková (zdroj: Foto - Archív autorky)Robíte si aj nejaký výskum k jednotlivým oblastiam, inšpirujete sa reálnymi skúsenosťami svojich známych?
Moje knihy síce nie sú príbehy, ktoré zažili moji známi/neznámi, sú to však príbehy, ktoré sa môžu stať každému z nás. Keď píšem príbeh, ktorý sa odohráva na psychiatrii, alebo sa opieram o akúkoľvek diagnózu, bolo by veľmi nezodpovedné všetko si vymyslieť.
Pretože človek nikdy nevie, či knihu nečíta niekto s rovnakým či podobným problémom a psychické diagnózy sú chodením po veľmi tenkom ľade.
Takže poznáte nejaké zlatokopky? Knihy, ktoré vás etablovali na literárnej scéne, boli práve o nich.
Zlatokopky boli úlet. Napísali sa samy a netušila som, že zožnú taký úspech. Že tento luxusne nazvaný druh prostitúcie niekto bude tak obdivovať. Dnes by ich už zrejme vydavateľstvo ani nevydalo.
Napriek tomu som ich mala svojím spôsobom rada, lebo som sa na písaní naozaj bavila. A najčastejšia otázka, ktorú dostávam, je, či sú o mne. Na čo pravidelne odpovedám, že samozrejme, áno, ako aj všetky ostatné moje príbehy.
Každý pozná nejakú zlatokopku. Ale je pravda, že príbeh vznikol skôr vďaka zopár priateľom, ktorí takéto módne doplnky „vlastnili“.
Je originálna téma to, čím začínate pri písaní?
Námet na konkrétny príbeh zväčša vzniká pri písaní iného príbehu. Niekedy ich vznikne aj niekoľko. Pri písaní prvej knihy z psychiatrie som vedela, o čom bude ďalší a dokonca aj ten, na ktorom pracujem teraz.
