Reinkarnácia Adolfa Hitlera v súčasnom Nemecku a pochod utečencov z Afriky, ktorý brutálne narazí na nemeckých hraniciach s Rakúskom. Kontroverzné a provokujúce témy sú pre Timura Vermesa už typické, oba jeho príbehy idú na hranu vnímania globálnych tém a nútia čitateľa zamyslieť sa nad tým, kde sa on sám nachádza pri čítaní týchto textov.
Nemal váš vydavateľ obavy, keď ste mu ponúkli rukopis knihy A je tu zas? Predsa len píšete o kontroverznej téme a Hitler je v nej spracovaný sarkasticky, ironicky a miestami až komicky.
Mal som výhodu, že som vedel, ako funguje knižný trh vo veľkej krajine. Nebolo to tak, že by som sám vzal rukopis a išiel za vydavateľom, ale urobil som to prostredníctvom agenta.
A ak máte dobrého agenta, ktorý za túto činnosť dostane aj 15 percent, a ten príde za vydavateľom, väčšinou sa na takúto ponuku rukopisu aj vydavatelia pozerajú inak.
A. S. King: Kľúčovým prvkom mojej tvorby je brutálna úprimnosť Čítajte Mohol som to síce urobiť aj sám, ale pokojne by sa mohlo stať, že by sa na mňa vydavateľ pozeral, či som v poriadku, a táto istá kniha v rovnakej kvalite, ktorá sa stala bestsellerom, by skončila v koši.
Samozrejme, rozumiem vašej otázke, ale keď sa diskutovalo o tomto texte, či by nebolo potrebné urobiť v ňom nejaké zmeny, v konečnom dôsledku to boli iba maličkosti.
V knihe však je rozprávačom samotný Hitler, čo mi poskytlo viac možností. Zmena nastala pri audioverzii knihy, ktorú nahovoril veľmi známy nemecký herec, a slovo plynové komory bolo nahradené iným slovom – v kontexte toho, že Židov prichádzalo do táborov oveľa viac, ako bola kapacita plynových komôr – ale neviem, kto to zmenil, ani mi na to neodpovedali.
Skúšal som si predstaviť, ako by reagovala slovenská spoločnosť, keby vznikol podobný text o slovenskom prezidentovi fašistického štátu Jozefovi Tisovi. Zrejme ešte nie sme v tej fáze, že o niektorých kontroverzných témach dokážeme ironizovať či dokonca vtipkovať. Čím si vysvetľujete, že nemecká spoločnosť akoby bola na takúto podobu Hitlera už pripravená? Na Slovensku by okolo toho vznikla zrejme kultúrna vojna.
Samozrejme, takéto malé kultúrne vojny sa odohrávali aj v Nemecku, ale skôr v oblastiach, kde to bolo možné – napríklad počas jednej veľkej výstavy o nemeckom vojsku Wehrmacht sa diskutovalo o tom, či sa aj oni podieľali na zverstvách počas druhej svetovej vojny.
Rozdiel medzi Nemeckom a Slovenskom vidím v tom, že Nemci vlastne 70 rokov nemali možnosť, ako by sa mohli vyhnúť tejto téme. Lebo jediné, čo mohli povedať pri konfrontácii s touto otázkou, bolo, áno, boli sme to my, my sme to urobili.
Prinajmenej v západnom Nemecku to tak bolo. V Nemeckej demokratickej republike bola situácia iná, východní Nemci totiž tvrdili, že všetci fašisti sú v západnom Nemecku, u nás nie sú žiadni.
Na Západe zasa boli niektorí predstavitelia fašistického obdobia potrební, tak boli nejakým spôsobom očistení. Napríklad vedci, o ktorých sa nehovorilo, lebo sa musela budovať krajina a ísť ďalej. Základný rozdiel je v tom, že ak sa poukazovalo na vinníkov, tak sme to boli my.
Čiže Nemci akceptovali svoj diel viny, nemohli povedať, že s tým nemajú nič spoločné....
Nemohli sa tomu vyhnúť, to sa nedalo. Samozrejme, veľmi veľa najmä starých ľudí sa usiluje túto diskusiu moderovať a ovplyvniť istým trikom, že sa tej vojne nedalo vyhnúť.
(zdroj: Foto - Archív SME)Podľa nich bola nevyhnutná, bola následkom už prvej svetovej vojny, ktorej dôsledky boli neférové voči Nemecku, takže na to muselo reagovať. Tento postoj je v tej diskusii akosi implicitne zabudovaný.
Neférovosť versailleských dohôd však uznávajú aj viacerí významní slovenskí historici. Rozprával som sa aj s nemeckou spisovateľkou Alexandrou Senfftovou, vnučkou Hannsa Ludina, vyslanca fašistického Nemecka na Slovensku v rokoch 1941 – 45, ktorá o ňom napísala knihu.
Vyrovnávala sa v nej s tým, že jej starý otec bol fašista a bol spoluzodpovedný za deportácie Židov do koncentračných táborov. A povedala mi zaujímavý postreh, akoby nemecká spoločnosť vo všeobecnosti akceptovala svoj podiel viny na fašizme a jeho zločinoch, ale ak ide o ich konkrétnych rodinných príslušníkov, akoby sa z toho vyviňovali.
Áno, bol tu fašizmus, bolo to hnusné obdobie, ale náš dedko nebol až taký zlý... Túto knihu odmietla takmer celá rodina Alexandry Senfftovej. Nie je táto pozícia aj predpokladom, že v nemeckej spoločnosti už o Hitlerovi možno hovoriť, písať, diskutovať aj tak, ako sa diskutuje o vašej knihe?
Čiže jej rodina sa od nej v tejto otázke dištancovala?
Áno.
Myslím, že je to už priveľmi komplikovaná konštrukcia. Nemám o tom dôkazy, nerobil som o tom prieskum. Je to však veľmi zaujímavé. V mojej knihe Hitler hovorí v prvej osobe, a novinári sa ma vždy pýtajú na jeho názory.
