Každý z nás túži po splnených želaniach. Občas však splnené želanie vyzerá v praxi inak, ako si jeho tvorca vysníval. Pán Mesiac by s týmto tvrdením určite súhlasil. Namiesto radosti a vychutnávania si príjemnej prítomnosti zažil situácie pripomínajúce nočnú moru...

Pán Mesiac je naozajstný Mesiac. Krčí sa na svojom ligotavom tróne a „každonočné“ pozorovanie ľudských obyvateľov Zeme, tancujúcich a užívajúcich si život, v ňom prebudilo chuť sa k nim pripojiť. Príležitosť splniť si želanie sa dostavila s okolo letiacou kométou, ktorú chytil za chvost a letel v ústrety Zemi.
Ich prvý fyzický kontakt bol trošku nešťastný, no predovšetkým veľmi hlučný a výsledok mal podobu krátera. Na miesto dopadu úbohého Mesiaca prišlo mnoho ľudí, tí však namiesto hudby a vyzvania do tanca siahli po pobúrení, panike a nelichotivom označení votrelec.
Pán Mesiac sa ocitol vo väzení a chvíľu si v ňom pobudol. Ujsť sa mu podarilo vďaka jeho meniacim sa fázam a neskôr sa mu pošťastilo zúčastniť sa na záhradnej slávnosti a pretancovať dlhé hodiny, ale po vytúžených chvíľach sa opäť objavili nepríjemnosti v podobe motorizovaných a ozbrojených policajtov.
Mesiacu sa podarilo uniknúť a zrazu sa ocitol pri starobylom zámku. Tam sa zoznámil s vedcom, doktorom von Tmom, ktorého dlhoročnou (priam „dlhostoročnou“) pracovnou náplňou bolo skonštruovať vesmírnu raketu a vyviezť sa s ňou na Mesiac...
Ľudia často hľadia na Mesiac a uvažujú o ňom, predstavujú si výlet naň. Tomi Ungerer vytvoril jedinečný príbeh, v ktorom Mesiac pozerá na nás a má so Zemou spojenú veľkú túžbu.
Strastiplný zemský pobyt pána Mesiaca malým čitateľom ukazuje, že splnené želanie nemusí viesť k želanému výsledku. Pán Mesiac je poučný, napínavý príbeh, ktorý deti zabaví aj poštuchne k zamysleniu.
Návykovosť medvedieho objatia
Prítulné medvedie duo, tato medveď a synček medvedík, sa deťom už predstavilo v hrejivej knihe Objím ma, prosím. Obrázková kniha Mamička, kde si? im umožní znova sa s nimi stretnúť a zažiť ďalšie dobrodružstvo.

Tata medveďa a medvedíka stretávame medzi stromami a pred nami sa odvíja milý dialóg. Spomína sa v ňom mama medvedica, s ktorou sa čitateľ ešte nemal česť zoznámiť. To sa však v priebehu niekoľkých strán zmení.
Medvedík si spomenul, že sa s ňou majú stretnúť pod krivou vŕbou, a o chvíľu už išli na dohodnuté miesto, ktoré nevyzeralo ako predtým. Neprítomnosť krivej vŕby bola očividná. To však bola iba prvá divná vec z dlhého radu (po)divností.