Rudolf Sikora je už päťdesiat rokov výkričníkom v našom svedomí. Keď sa 19. novembra 1970 uskutočnil v jeho dome 1. otvorený ateliér, za oknami sa už ohlasovala tvrdá normalizácia. O 19 rokov neskôr, 19. novembra 1989, v reakcii na udalosti v Prahe zvolal spolu s ďalšími výtvarníkmi do Umeleckej besedy v Bratislave občanov. Stretli sme sa v Galérii 19, aby sme sa – nahlas, ale s rúškami na tvári, obzreli za umením vtedy a dnes.
Výtvarné umenie je veľmi vážnou výpoveďou o spoločnosti, v ktorej žijeme. Ako vnímate svoju cestu od 1. otvoreného ateliéru po otvorenú spoločnosť?
Na vysokú školu som nastupoval veľmi mladý, mal som sedemnásť rokov. Prišiel som zo Žiliny, kde som navštevoval „normálnu“ jedenásťročnú školu, ale výtvarne som sa vzdelával na žilinskej ľudovej škole umenia, na ktorej sa objavilo viacero zaujímavých a neskôr známych autorov.
V roku 1960 som mal štrnásť rokov, dospieval som v období, keď sa doslova otváralo všetko, najmä v kultúre. Bol tu obrovský hlad po knihách, hudbe, filmoch.
Martin Knut: Nepodarilo sa nám stať sa kultúrnym národom Čítajte Vznikla napríklad československá filmová nová vlna, každú chvíľu som bol v Prahe a dychtivo som všetko hltal. A to najdôležitejšie je, že som sa naučil túžbe po slobode, ktorá vo mne ostala po celý život. A takejto silnej túžby sa prosto nezbavíte, je to veľmi opojný pocit.
Sloboda sa prejavila aj vo výtvarných školách, poctivo sme študovali kresbu, figúru, zátišia, ale popri tom sme mohli robiť všetko, čo sme chceli povedať. Mohli sme experimentovať, nechať kreativite voľnosť.
Cítili ste, že nové obdobie potrebuje nový prístup?
Musím povedať, že som sa mladý oženil a s manželkou Eugéniou, ktorá mi veľmi pomáhala, získali sme dom na Tehelnej ulici, kde sa neskôr odohral 1. otvorený ateliér. A teda ešte počas štúdia na VŠVU som tvoril doma úplne slobodne.
Profesor Matejka, v ktorého ateliéri som študoval, pomáhal a povzbudzoval každého z nás, svojich poslucháčov k odvahe tvoriť slobodne a samostatne. Chcel pochopiť každý kreatívny prístup, aj keď to bolo niekedy dosť odlišné od jeho predstáv. Chcel vidieť talent, chcel nám dopriať silný zážitok slobody z tvorby.
Z cyklu Ekokomix: Chamtivosť (r. 2015 / 2018) (zdroj: Foto - Peter Anderovský)Neskôr som ako pedagóg pochopil, že je to ten najväčší dar, ktorý môžete dať študentom. Je veľmi ťažké vžívať sa do ich tvorby. Učil som v Bratislave, Košiciach a aj v Prahe, neustále som sa tak konfrontoval s osobnosťami budúcich a hľadajúcich sa výtvarníkov, umelcov.
Keď sa talent prejaví, študentovi nemôžete diktovať, aký vizuálny jazyk má použiť, ale musíte s ním rozdebatovať podstatu toho, čo jeho vnútro chce povedať. V tomto dialógu sa obohacujem aj ja ako pedagóg.
Šesťdesiate roky boli spojené s ideou slobody. Prešlo päťdesiat rokov, rozprávame sa na konci roka 2020, sedíme spolu v rúškach, vonku zúri „núdzový stav“.
Päťdesiat rokov po našej výstave 1. otvorený ateliér, 19. novembra 2020 o 17. hodine, Vlado Kordoš v Galérii 19 otvoril konzervu, ktorú sme vtedy vystavovali s nápisom: „Atmosféra 1970: Nedýchateľné.“
A tak sme dýchali päťdesiatročný vzduch. Časy sa menia... Vtedy práve tieto konzervy nesmierne vzrušovali vtedajší režim a ŠtB. Teraz sme všetci mali rúška... Pekná vízia do budúcnosti.
Tých konzerv bolo veľa. Ráno 20. novembra ma prvý raz vyšetrovali eštebáci v mojom vlastnom dome a ukázali mi, že majú tri konzervy a fotografie z akcií, aby nám dokázali, akí sme boli naivní. My sme totiž vernisáž, na ktorú prišlo veľa ľudí, narýchlo presunuli z 20. na 19. novembra 1970, mysliac si, že ŠtB na to nepríde.
