Najnovší spoločný film Abela Ferraru a Willema Dafoea s názvom Siberia mal premiéru vlani na Berlinale – na dlhý čas poslednom „riadnom“ filmovom festivale špičkovej úrovne s účasťou publika i novinárov.

Tohto roku sa berlínsky filmový festival konať nebude. Presnejšie: v marci si poroty, producenti, distributéri a ďalší filmoví profesionáli doma pozrú digitalizované snímky.
Porotcovia rozhodnú o cenách a obchodníci o kšeftoch. V júni alebo júli, ak pandémia povolí, sa uskutočnia premietania vybraných a víťazných diel pre verejnosť. Aké miesto si v tomto pandemickom reťazci vybojujú novinári a médiá, nie je zatiaľ jasné.
Isté však je, že vlani počas stretnutí s médiami i budúcimi filmármi na pôde Berlinale Ferrara s Dafoem formulovali viacero myšlienok, ktoré dnes vyznievajú inak ako vo februári 2020.
Filmoví blíženci
Do svojich prvých filmov nezávislý americký filmár s talianskymi a írskymi predkami Abel Ferrara (nar. 1951 v newyorskom Bronxe) obsadzoval najmä sám seba, no postupne začal dôverovať renomovaným, typovo výrazným charakterovým hercom ako Harvey Keitel, Christopher Walken či Steve Buscemi.

Otvoril sa hlavnému prúdu. Vedľa Walkena sa v roku 1998 vo Ferrarovej kriminálnej kyberpunkovej dráme Lovci mozgov po prvý raz objavil Willem Dafoe (nar. 1955 vo Wisconsine).
Odvtedy spolu nakrútili šesť filmov, obaja získali talianske občianstvo a obaja žijú v Ríme. Ferrara s manželkou Cristinou Chiriacovou a Dafoe s talianskou herečkou, scenáristkou a režisérkou Giadou Colagrandeovou.
Dafoe začínal v experimentálnom divadle a jeho osobitý vzhľad ho predurčoval buď na figúrky čudákov, zločincov a netvorov v kriminálkach, hororoch, sci-fi, westernoch, alebo v kontraste k fyziognómii na inteligentné, citlivé a vnímavé autentické charaktery.
Debutoval v 219-minútovom westerne Michaela Cimina Nebeská brána (1980), na prvého Oscara ho nominovali za Čatu Olivera Stona v roku 1987 a o rok neskôr stvárnil Ježiša v škandalóznej Scorseseho adaptácii románu Posledné pokušenie Krista.