Kniha izraelského autora Yossiho Kleina Haleviho Listy môjmu palestínskemu susedovi (Hadart Publishing 2020) je zbierkou fiktívnych listov, ktoré píše svojim palestínskym spoluobčanom. Zamyslenie autora nad komplikovanou situáciou v Izraeli a na Blízkom východe je doplnené rozsiahlym výberom z odpovedí, ktoré Halevimu napísali Palestínčania a Arabi.
Kedy a prečo ste sa začali hlbšie zaujímať o izraelsko-palestínske vzťahy a pretrvávajúci konflikt?
Začalo sa to koncom deväťdesiatych rokov, keď som sa vydal na púť po palestínskych územiach. Cestoval som po Gaze a Východnom brehu Jordánu rok – ako Izraelčan a ako veriaci Žid som objavoval islam a kresťanstvo.
Bol som v mešitách a kláštoroch, modlil som sa a meditoval s Palestínčanmi. Mojou prvotnou motiváciou bolo zistiť, či si veriaci v tejto krajine vedia vytvoriť spoločný religiózny jazyk zmierenia.
Niekto nám kradne krajinu Čítajte Či náboženstvo môže ľudí zbližovať a nie nabádať k nenávisti. Druhým dôvodom bolo, že som chcel spoznať palestínsky naratív, palestínske príbehy, palestínske utrpenie. Chcel som vidieť konflikt z ich perspektívy. Chcel som pochopiť, nie nutne súhlasiť, príbeh druhej strany a chcel som, aby mal mená a tváre, aby nebol abstraktný, ale ľudský.
Ja mám, samozrejme, svoju vlastnú perspektívu a tento konflikt prebieha tak ako veľa iných konfliktov. Obe strany ho vnímajú ako existenčný, a preto sa „zabarikádujú“ do svojho naratívu. Naratív oponenta nevnímajú iba ako nesprávny, ale je pre nich existenčnou hrozbou. Vytvorili sme hru, ktorá nemá víťaza.
Bola to formujúca skúsenosť, na základe ktorej ste sa rozhodli napísať knihu a osloviť svojich susedov?
Nie. V roku 2000 prišla druhá intifáda a v Izraeli sa začali samovražedné útoky – štyri roky s neutíchajúcimi útokmi na civilistov. Zničilo to moje odhodlanie spoznávať palestínsku spoločnosť.
Výsledkom druhej intifády bolo, že sa Izrael obrátil dovnútra, skončil sa dialóg s Palestínčanmi a izraelská ľavica skolabovala. Dôvodom na takúto reakciu však neboli iba samovražedné útoky.
Bolo to spôsobené aj tým, že druhej intifáde predchádzali izraelské ponuky palestínskym lídrom na vznik palestínskeho štátu, nové rozdelenie Jeruzalemu, zrušenie desiatok osád, no všetky druhá strana jednoznačne zamietla. Aj ja som zareagoval tak ako väčšina Izraelčanov, už som nemal záujem o palestínsky naratív.
Čo vás primalo prehodnotiť tento postoj, že ste sa rozhodli napísať „list“ vášmu palestínskemu susedovi?
Časom som si uvedomil, že keď sa z vlastnej pracovne pozerám na palestínsku usadlosť na druhej strane múru, hoci vidím svetlá v ich obývačkách, počujem výzvy k modlitbe, vlastne o tých ľuďoch nič neviem. Toto rozdelenie je dlhodobo neudržateľné.
Rozhodol som sa napísať knihu listov ako obrátenú cestu, ktorú som absolvoval pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy som chcel spoznať palestínsky príbeh. V tejto knihe sa snažím vysvetliť mojim palestínskym susedom, kto som ja a aký je môj príbeh. Som presvedčený, že naša jediná šanca na mier je, ak si vypočujeme naratív toho druhého.
Oni hovoria: vy židia nie ste národ, ste iba náboženstvo. My hovoríme: vy Palestínčania nie ste samostatný národ, ste súčasťou národa Arabov. Odmietame legitimitu druhej strany bez toho, aby sme si navzájom rozumeli.
(zdroj: Foto - Archív SME)Kniha je pokusom urobiť z našich naratívov opäť stredobod konverzácie. Urobil som v nej prvý krok – ja vám poviem svoj príbeh a pozývam vás, aby ste mi povedali váš.
Druhým krokom bolo vydať knihu nanovo, tak ako ste to urobili na Slovensku, nie iba s mojím naratívom, ale aj s palestínskymi odpoveďami. Bolo to pre mňa veľmi ťažké rozhodnutie. Túto knihu som totiž napísal, aby som bránil môj príbeh, príbeh môjho národa.
Vydať knihu, ktorú bude uzatvárať príbeh oponujúci tomu nášmu, nebolo ľahké. Urobil som to, pretože som chcel vzdať hold Palestínčanom, ktorí mi odpovedali v dobrej viere. Takto si predstavujem rozhovor. Nekričíme na seba, ale vedieme dialóg o naratívoch, s ktorými hlboko nesúhlasíme.
Svoju prvú cestu ste opísali ako veľmi osobnú, možno sčasti akademickú. Druhý pokus o pochopenie Palestínčanov je značne politický. Ako by ste ich zhodnotili s odstupom času?
Pre mňa bola prvá cesta spirituálnou záležitosťou. V minulosti som podnikol cesty na východ, spoznával som náboženstvá v Indii - budhizmus, techniky meditácie, ale predovšetkým hinduizmus. Zdalo sa mi veľmi zvláštne žiť v Jeruzaleme obklopený islamom a kresťanstvom a nemať s týmito náboženstvami žiadne duchovné prepojenie. Môj pokus bola duchovná púť. Cieľom bolo nájsť spoločný jazyk zbožnosti.
