Rusko je ako planéta vo vesmíre, kozmos v kozme, mesto v štáte, človek v národe. Vďaka svojej rozvetvenosti je takmer neuchopiteľné. Môžeme sa ho snažiť opísať, trochu sa ho dotknúť, vytvoriť a fabulovať o ňom nejaké mýty, no nikdy ho v skutočnosti úplne nepochopíme.
Snažili sa o to mnohí velikáni, no nedošli ďalej ako po druhý, možno po tretí roh ulice. Záver je však, či už otvorene, alebo medzi riadkami, jednoznačný u každého z nich – Rusko možno milovať a zároveň nenávidieť. A práve s tým sa s veľkou pravdepodobnosťou pasovali mnohí umelci pochádzajúci z krajiny, ktorá sa objavila po mongolskom období, a bola väčšmi egocentrická než na začiatku 13. storočia.

Natašin tanec (určite jedna z najhrubších kníh o kultúrnej histórii Ruska) miestami vyvoláva falošný dojem pozitivity, nakoľko čítanie o umení a kultúre akéhokoľvek národa v sebe zvyčajne nesie dávku pokoja. Tu je to však zložitejšie, treba sa pripraviť na opak, pretože ide o ruský národ, ktorému je náročné porozumieť. A aj keď sa vám to podarí, neviete, či ste mu porozumeli dostatočne a správne, čo vás bude frustrovať.
Pochopiteľne však umenie úzko súvisí práve s vývinom ruských dejín a reaguje na to, v ktorých časoch a v akých podmienkach umelci, architekti, maliari, spisovatelia, hudobní skladatelia či baletníci, tvorili a pôsobili. A ako iste viete, ľahké to nemali, a to práve pre zložitosť ruského národa, ktorý musel najprv prejsť mnohými úskaliami, kým sa vyformoval do podoby, v akej ho vidíme dnes.
Tancuj pyšne a vzpriamene
V čase, keď v Európe prevládala renesancia, všetko prekvitalo a v umení nastávalo znovuzrodenie, bolo Rusko takmer tristo rokov odtrhnuté od európskej civilizácie. Britský historik a autor Orlando Figes však netrvá na tom, že bolo pozadu, skôr naznačuje, že si žilo vlastný život a istým spôsobom sa aj naďalej snažilo prispôsobovať západnému svetu, čo sa odzrkadľovalo najmä v období aristokracie na honosných báloch v európskom štýle, v prepychových palácoch, dovezených umeleckých dielach či drahých nábytkoch.