S psychiatrom si človek zvyčajne dohodne schôdzku, keď má nejaký problém. Pri vzniku knihy Slovo blázon nepoužívam to bolo inak. Slovenský básnik a zvedavý publicista Ján Štrasser vyspovedal už mnoho osobností zo slovenského umeleckého sveta a svoje publikácie rozšíril o rozhovor s renomovaným psychiatrom Jozefom Haštom. Do „vyšetrovacieho kresla“ si tentoraz sadol lekár.
Mysliteľ reflektujúci problémy sveta
Rozoberajú nielen psychiatrické záležitosti a mediálne známe príbehy, v ktorých osoba Jozefa Hašta figuruje (kauza Hedvigy Malinovej, otvorený list psychiatrickej obce V. Mečiarovi a iné), ale venujú sa aj otázkam o rodine, politike, spoločnosti, človeku a duši. Štrasserovi bolo od začiatku jasné, že chce spoznať a prezentovať profesora Hašta ako komplexnú osobnosť.
Nestačí prestať kradnúť Čítajte „Prirodzene, najmä ako psychiatra, čiže odborníka na ľudskú dušu a terapeuta jej problémov, ale táto línia nemala, ba nesmela prekryť Jozefa Hašta ako človeka z mäsa a kostí, ako aktívneho občana, bytostného demokrata, nositeľa cizelovanej kultúrnosti, ako – neváham to povedať – mysliteľa hlboko reflektujúceho problémy sveta, v ktorom žijeme.“
Šesť rokov bez otca
Úvodné kapitoly patria spomienkam na detstvo v Banskej Štiavnici. Mal iba deväť, keď na šesť rokov prišiel o otca, ktorý bol obvinený vo vykonštruovanom procese a odsúdený do väzenia. Štiavnickí komunistickí papaláši ho pokladali za buržoázny element a nenávideli ho.
Aj napriek mnohým ťažkostiam a predčasnej otcovej smrti sa Haštovi podarilo vyštudovať medicínu a vypracovať sa na jedného z najodvážnejších a najuznávanejších psychiatrov. Začiatok štúdia v Prahe v roku 1967 sa začal búrlivo.
