Marko Škop (vľavo) a Juraj Johanides. FOTO - PETER PROCHÁZKA
O prvých dvoch sa hovorí viac, o treťom menej. Režiséri MARKO ŠKOP a JURAJ JOHANIDES zaprotestovali a o Havettovi nakrútili v koprodukcii s Českou televíziou živý, hravý, a pritom hĺbavý dokument - Slávnosť osamelej palmy. Vychádzali z jeho prvého a zároveň predposledného hraného filmu Slávnosť v botanickej záhrade.
Vo filme spájate Ela Havettu s výrokom Prečo som sa ja živý medzi mŕtvych narodil? Cítil sa Havetta medzi svojou generáciou osamotený?
MARKO ŠKOP: "My sme ten výrok chceli skôr spojiť s hľadaním Havettu, s cestou na jeho hrob. Hovorí sa, že slovenský hraný film je mŕtvy. Ale v bode nula predsa nie je, je na čo nadviazať. V Havettovi sme mali sakramentsky významného režiséra, režiséra európskeho formátu. Ibaže dnes o ňom veľa ľudí nevie."
Ako sa naň mohlo zabudnúť?
JURAJ JOHANIDES: "Prirovnal by som ho k Sex Pistols. Tí urobili jednu platňu, spôsobili ňou prevrat a vyvolali mediálny boom - lenže ten Havetta nikdy nezažil. Jeho filmy boli trezorové, takže pre celú jednu generáciu neexistoval. O tom, že popri Hanákovi a Jakubiskovi existuje aj iné impozantné dielo, sa začalo hovoriť až v roku 1988, keď filmový kritik Václav Macek zorganizoval prvý seminár."
M. Š.: "Výstižne to povedali jeho rodáci: Bolo obdobie, keď nám Havettu odstrihli."
Mal nešťastný osud, doba ho udusila, ale vy ste vo svojom dokumente zvolili veselý tón.
M. Š.: "Snažili sme sa priblížiť jeho estetike. Bol to človek ohňostroj, sršal nápadom. Chceli sme, aby aj náš dokument bol taký nápaditý a radostný."
J. J.: "Kamaráti hovorili, že s ním bola veľká zábava. Aj ja si pamätám, že ako malý chalan som sa tešil na magazín Ráčte vstúpiť. Vedel som, že sa bude vysielať niečo vtipné. No a koniec koncov, keď sa pozeráte na niečo veselé, vždy vám nakoniec pripadá smutnejšie, že ten človek tak nešťastne skončil."
Havettu ste prirovnali k palme a odborníka z botaniky sa pýtate, koľko taká palma vydrží. Vraví, že veľmi veľa, kým ju niečo definitívne nezlomí. Čo napokon Havettu zlomilo?
M. Š.: "Potreboval tvorbu. To, že mu zastavovali projekty a nemohol nakrúcať, to nebola bežná záťaž. To ho priam seklo v krížoch."
J. J.: "Žil spaľujúci, búrlivý život. Aj botanik upozorňuje, že palma potrebuje vlhký substrát."
M. Š.: "A scenárista Slávnosti v botanickej záhrade Lubor Dohnál dolpĺňa: Je toľko pekných spôsobov, ako si ničiť život..."
S Dohnálom pracoval aj Jakubisko. Aký bol medzi ním a Havettom rozdiel?
J. J.: "Havetta bol v niečom ešte poetickejší. A kým Jakubisko priniesol do nášho filmu folklór z východu, Havetta priniesol folklór z juhu."
M. Š.: "Ale nebol to folklór pohľadom socialistického realizmu, folklór z konzervy - vychádzal z autentickej ľudovej tvorby."
J. J.: "Aj on, aj Jakubisko sa vracajú k biblickým motívom. Jakubisko z nich robil veľké fresky, morality, Havetta v nich hľadal človeka a jeho osud."
M. Š.: "Jakubisko je krutejší, baladickejší, Havetta dionýzovsky radostnejší."
A v porovnaní s Hanákom?
J. J.: "Hanák bol človekom mesta, sústredil sa na mestský folklór. Naopak, Havetta sa vo svojich filmoch vracia ku koreňom. Riešil kultúrny šok - príchod z dediny do veľkomesta. Stále sa pýtal: odkiaľ som, na čo môžem byť hrdý, za čo sa mám hanbiť."
Aký dojem ste mali z návštevy jeho rodných Vozokan?
J. J.: "Keď som videl Slávnosť v botanickej záhrade prvýkrát, strašne ma to zasiahlo. Panebože, čo za kométa to okolo mňa preletela? Trvalo, kým som ho pochopil. A vo Vozokanoch ktosi povedal, že ten film treba vidieť viackrát. Takže oni sa k nemu vracajú, milujú ho, hoci ani presne nevedia prečo. To ma obšťastnilo."
M. Š.: "Cítia, že je to o nich."
J. J.: "Spravil z nich slávnych. To nakrúcanie muselo byť jedným veľkým žúrom."
Aj vy ste so svojím nakrúcaním zasiahli do ich pokojného života. Ustavične ste ich pobádali, aby o Havettovi porozmýšľali a vyjadrili sa o ňom.
M. Š.: "Utvárali sme situácie a pritom do ľudí šťuchali prstík, aby sa v nich prejavili. Ak dajú najavo, čo práve v tom momente prežívajú, aj divák to viac prežíva. Havetta sám rád inscenoval, aj vlastný život. V liste kamarátom už ohlasoval, čo bude písať v ďalšom."
J. J.: "Vo Vozokanoch sa potvrdilo, akou osobnosťou Havetta bol a ako pozitívne do života rodákov zasiahol. Nikoho nebolo treba nakopávať, nikto sa neokúňal, radi sa o ňom rozhovorili."
Vo filme sa často vraciate k jednému archívnemu filmovému záberu, kde Havetta režíruje. Koľko uchovaných záberov o ňom vlastne je?
M. Š.: "Je niekoľko fotografií v Slovenskom filmovom ústave, v súkromných zbierkach, pamätníčkoch, denníčkoch. A určite sú aj filmové zábery, ale pre nás bol dôležitý tento."
J. J.: "V zásade nie je iný záber Havettu pri práci. A tento je navyše úplne charakteristický. Havetta v ňom reve do megafónu, z hora diriguje ten filmársky chaos pod sebou. Srší z neho radosť, že organizuje, že nakrúca. Ide z neho energia."
Z dokumentu Slávnosť osamelej palmy: Havettovi rodáci nacvičujú vo svojom ochotníckom divadle scénu z filmu Slávnosť v botanicekj záhrade. FOTO - VLADO VAVREK
