Podobne ako v okolitých krajinách aj k nám pomaly preniká trend uvádzať online novo naštudované kusy. Priekopníkom je Štátne divadlo Košice, ktoré 25. januára sprístupnilo divákom so zakúpeným lístkom dlho očakávanú premiéru, chystanú pôvodne už na marec minulého roka ako príspevok k stému výročiu vzniku slovenského profesionálneho divadla.
Divadelný festival – nemožnosť na druhú? Čítajte Volá sa Borodáč alebo Tri sestry a pod textom hry sú podpísaní hneď traja autori zastupujúci tri generácie: Michal Baláž, Michal Ditte a Karol Horák.
To neznamená, že by spomenutí páni spolu vysedávali pri jednej počítačovej klávesnici: režisérka Júlia Rázusová s dramaturgičkou Miroslavou Kičiňovou medzi nich rozdelili časové úseky a témy zo života režiséra a herca Janka Borodáča a výsledné texty potom samy postrihali, vykrátili, rozlične poprehadzovali a uhnietli do novej hry, ktorá je základom inscenácie.
Ako dámy pracovali, čomu prikladali dôležitosť a čo, naopak, napriek živosti a zaujímavosti dramatického obrazu muselo ustúpiť, ak nechceli predviesť na košickom javisku nejakého štvorhodinového Ibsena, sa dá zistiť porovnaním inscenácie s nekrátenou verziou vytlačenou v bulletine, ktorá má deväťdesiat strán.
Modla? Ani omylom
Ak sa niekto rozhodne venovať svoj čas a schopnosti štúdiu života niekoho iného, je to zväčša preto, že si ho váži a má ho rád – často až fanaticky. Takáto oddanosť idolu je ľudsky pochopiteľná a celkom prirodzená, ako východisko umeleckého diela však nie je najšťastnejšia; konformný chválospev nikoho nevzruší, skôr otrávi.
Oveľa zaujímavejšie je, keď sa portrétista perie so svojimi vlastnými výhradami, ba – možno – i odporom. Namiesto devótnych úklonov nastupuje nesentimentálne hľadanie pravdy, bez uhládzania a zamlčiavania nepríjemných stránok danej osobnosti.
