Lajčiakova sonda do slovenskej národnej mentality je po sto rokoch svieža, poučná a stále funkčná. Je to strašidelné svedectvo nevývoja, alebo ide o dôkaz výnimočnej mysliteľskej kvality autora?
Obhajca kultúryschopnosti
Ján Lajčiak je prototypom príslušníka slovenskej intelektuálnej elity – osamelý, nepochopený, odmietaný, časom zatrpknutý a primerane uznávaný až po fyzickej smrti.
Vzdelanec európskeho formátu, ktorý ochutnal akademické polemiky v Lipsku a na parížskej Sorbonne, zakotvil na evanjelickej fare vo Vyšnej Boci, kde – ako v spomienke naňho napísal profesor Štefan Osuský – „toľko sňahu býva, že fara je po okná zapadnutá a kňaz vtedy z obloka vidí len kapce po vonku chodiacich“.

Už spomínaná Osuského spomienka pôsobí tragicky. Lajčiak bol slabým rečníkom a kazateľom. Dával prednosť štúdiu sýrčiny, arabčiny, sanskritu a rómčiny (a ešte aj iných jazykov).
Cirkevníci ho radi nemali. Z vedátora sa nakoniec stal hmotár a z elegantného poslucháča Sorbonny otrhaný, zafúľaný, rozcuchaný podivín. V Lajčiakovom osude je zakódovaný osud mnohých ďalších, ktorí nedokázali prekonať ťarchu všeobecného spiatočníctva.
Napriek tomuto neveselému údelu filozof a sociológ Lajčiak pri svojom racionálnom skúmaní slovenskej duše odolal pokušeniu byť neľútostný a skeptický až po úplný okraj. Nechce byť príjemný, ale pravidelne vzdáva hold nášmu potenciálu. „Takýmto činom zavrátim chytrákov, bagatelizujúcich a nihilizujúcich slovenské kultúrne poklady.“
Je realistom v tom najlepšom význame slova. Nechce sa opierať o „fantasticko-idealistické konštrukcie“. Nepracuje s buditeľským pátosom, ale veľmi citlivo si všíma všetky prejavy slovenskej „kultúryschopnosti“ a „morálnej energie“, ktorá individuálneho človeka aj masy ženie k uskutočneniu kultúrnych ideálov.
Zaostalosť nie je osud
Lajčiakova práca je prelomová komplexnosťou skúmania. Dôsledne spája do seba kultúrne, jazykové, historické, politické i náboženské súvislosti. A intelektuálnu výzvu spája s morálnou (pozor, to sa nerovná moralizovaniu!).