Najprv mal byť kuchár, čašník. Potom vodný pólista. Nakoniec ho vysoká a atletická postava predurčila na kariéru v muzikáli. Tancoval a pracoval s tými najlepšími v Prahe aj v Bratislave, no nezdravo konkurenčné prostredie, kde si sokovia ubližovali, ho nakoniec donútilo odísť.
Založil eventovú agentúru a spokojne pracoval ako režisér, choreograf, producent, organizoval populárny bratislavský ples Plebs na bitúnku. Až kým neprišiel covid. On, živel, nemohol zostať stáť, preto dnes chodí nakupovať všetkým starým ľuďom v okolí a testuje nás v mobilných odberných miestach
Aj tam sa stretáva so všeličím. Niekedy tomu rozumie, niekedy nie. Chápe, že neistota a nedostatok informácií ľudí frustrujú. Aj tak ho však neuveriteľne bolí, čo ľudia dokážu jeden na druhého vypustiť.
PETER VAŠKO, prezývaný Gonzo.
Prečo ste nezostali pri vašej špecializácii kuchár - čašník?
Viete, ja som mal v živote vždy šialené kombinácie. Pretekársky som sa venoval aj plávaniu a vodnému pólu. Vo vodnom póle som reprezentoval Prešov, to bolo v ťažkej puberte.
A táto ťažká puberta v sebe niesla aj obdobie totálneho vzdoru, takže sa mi brutálne nechcelo trénovať. Mal som všetko na saláme, stále ma len naháňali a buzerovali, takže jedného dňa mi tréner v bazéne hodil popolník do hlavy. Zato že som nechcel trénovať a makať.
Čo viedlo k tomu, že som vyliezol, vzal si uterák a povedal: Do bazéna ja už nikdy nevleziem. Tak sa aj stalo. Ešte v ten večer som sa šiel opiť na diskotéku a na tej diskotéke vystupovala prešovská tanečná skupina.
V mojej hlave to bliklo, teraz budem robiť toto. A na druhý deň som prešovskej skupine zaklopal na dvere a keďže som bol kus chlapa, ktorých je v tanci málo, okamžite ma aj vzali.
Z Prešova ste potom šli do Bratislavy?
Catherine Deneuve pre SME: Že som chladná a neprístupná? Dávno ma to prestalo trápiť Čítajte Nie. Vypracoval som sa ako samouk do prešovského baletu a svet mi bol zase malý. Keď som sa dočítal, že v Prahe sa chystá úplne prvý muzikál Dracula, vzal som ruksak na plecia a šiel na konkurz. Aj som ho urobil.
V Prahe som začal študovať a choreograf Richard Hess ma vzal do tanečnej skupiny Uno, vtedy ešte existovala. Dostal som sa do obrovskej mašinérie. Ale deň pred premiérou Draculu som dostal povolávací rozkaz.
Takže bolo po pražskej kariére?
Áno, deň pred premiérou som sa vrátil na Slovensko, nastúpil som do Vojenského umeleckého súboru. Potom som tancoval na Novej scéne pri Šárke Ondrišovej, potom som šiel k Jánovi Ďurovčíkovi, potom na voľnú nohu a potom som skončil.
Povolávací rozkaz bol ako ďalší popolník do hlavy?
Každá zmena bol jeden popolník do hlavy. V istom bode to už nešlo zdravotne, takže som sa chcel presunúť do inej oblasti. Nechcel som sa zaradiť medzi tých, čo sa ešte v päťdesiatke tvária, že fyzicky stíhajú. Taký typ som nikdy nebol.
Ešte som dokázal vyhadzovať aktovky v Rebeloch, ale viac nie. Takže som prešiel k produkcii, réžii, choreografii.
Ani na chvíľu ste vtedy v Prahe nerozmýšľali, že povolávací rozkaz odignorujete?
Bola to zhoda okolností. Naštudovanie muzikálu mi nikto neplatil, vtedy sa považovalo za česť, že sa toho môžete zúčastniť. Na skúškach sme boli len dvaja Slováci, ja som bol demi-sólista.
