Pani Gotthardtová, nerobte mu to. Slová, ktoré počas prijímačiek na Ľudovú školu umenia povedali jeho mame, mu dodnes znejú v hlave. Učiteľovi hudby sa nezdalo, že by mal chlapec talent a decentne ho posielali domov. A predsa.
Už niekoľko rokov režíruje BRANISLAV GOTTHARDT reláciu Umenie, ktorá je venovaná hudbe a stojí aj za novou reláciou Klubtúra, ktorú RTVS začala vysielať len pred niekoľkými dňami. Martin Valihora a Michal Kaščák v nej mapujú slovenskú scénu a pýtajú sa hudobníkov a majiteľov klubov, ako prežívajú.
Ešte nemal projekt, v ktorom by mohol robiť všetko to, čo si predstavuje, a ani Klubtúra medzi také nepatrí. Ale naučil sa byť pokorný. To, že vznikla, považuje v súčasných slovenských podmienkach za zázrak.
Ako zareagovali vaši rodičia, keď ste im oznámili, že chcete študovať umenie na VŠMU?
Ja som im už len oznámil, že idem na VŠMU. Už som bol prijatý. Asi ich upokojovalo, že už som vtedy jednu vysokú školu vyštudovanú mal.
Akú?
Elektrotechnickú v Žiline.
A tam sa vám nepáčilo?
Nebavilo ma to tak, ako som si myslel, že by ma mohlo. Zároveň som rozmýšľal, ako sa vyhnúť vojne. Išiel som pracovať do regionálnej televízie, kde som sa prvýkrát stretol s kamerami a televíznou technikou. No zásadným bolo najmä stretnutie s Tónom Šulíkom, keď práve robil inscenáciu Maľované na skle v Mestskom divadle Žilina.
Prečo nejdeš na školu? spýtal sa ma raz. A tak som to vyskúšal. Počas štúdia na VŠMU ma k sebe pustila partia okolo Ivana Ostrochovského a Maroša Šlapetu a môj život sa zvláštne otočil.
Okradnutý hudobník Šeban: Táto krajina stojí a padá na zlodejstve Čítajte Báli ste sa niekedy, či sa umením uživíte?
Nezamýšľal som sa nad tým. Nad kariérou som nikdy nerozmýšľal, ani dnes. Kariéra? Prosto len jedna práca nadväzovala na druhú. Tóno bol pre mňa prvým zásadným človekom, veľa som sa pri ňom naučil. Tak ako pri Ivanovi alebo Marošovi Šlapetovi, ktorý bol mojím pedagógom na strihu. Pootvárali sa mi dvere a bol som nadšený, čo som za nimi našiel. Mal som otvorené oči, nastražené zmysly, chcel som nasávať. Stále sa niečo dialo.
Študovali ste strih. Kedy ste sa stali režisérom?
Nepovažujem sa za režiséra, to je prvý dôležitý fakt. Na strihovej skladbe bolo super, že nás pedagógovia nútili zamýšľať sa nad celým filmom, nielen nad strihom. Museli sme písať scenáre, točiť aj strihať sami. Vďaka tomu som ochutnal každú pozíciu, a preto mám aj dnes pred každou rešpekt. Zistil som, na čo mám, čo mi vôbec nejde a že to nie je len tak, niečo hodnotné vytvoriť.
No a potom mi raz Ivan Ostrochovský ponúkol, aby som pre RTVS nakrúcal reláciu Umenie - časti, ktoré sú venované hudbe. Rob to, povedal mi len. A ja som súhlasil. A robím to dodnes.
Ako sa vám páči vo svete hudby?
Keď som bol malý, nemal som k hudbe vzťah. Doma sme mali po strýkovi akordeón, preto sa ma rodiča spýtali: nechceš chodiť do ĽŠU? Hm, radšej chcem hrať futbal. Ale aby bola mama spokojná, šiel som na skúšky. Kázali mi čosi zaťukať, čosi zaspievať.
A potom sa ten pán, čo ma skúšal, obrátil na mamu a povedal: pani Gotthardtová, nerobte mu to. To nemá zmysel. To si dodnes úplne jasne pamätám, aj sa ma to dotklo. Au.
Neboli ste rád? Veď ste tam nechceli chodiť.
Možno, že až teraz to tak vnímam, to je pravda. Asi som bol vtedy šťastný, že môžem ísť hrať futbal. No potom prišla puberta, chcel som rebelovať a mať kapelu. Bola to taká detská kapela, počúvali sme kazety, odpisovali akordy, chceli sme byť pankáči, nirvanisti.
Poriadne sa hudobne vzdelávať, to som však začal až vtedy, keď som sa dostal k relácii Umenie. A musím povedať, že sa učím rád. To je pre mňa dôležitejšie ako samotné nakrúcanie. Je obohacujúce stretávať sa s ľuďmi, ktorí majú hĺbku. Keďže som trochu plachší, kamera mi slúži ako príjemná bariéra, spoza nej si dovolím klásť aj osobnejšie otázky.
Doprajú si slovenskí hudobníci navzájom úspech? Napríklad medzi filmármi to nie je celkom zrejmé. Porovnávajú sa, kto dostal koľko podpory a koľko majú mediálneho priestoru.
Tento postoj sa prelína celou spoločnosťou. Je to také naše, regionálne. Nechcem sa tým zaoberať ani to nechcem vnímať. Oberá ma to o energiu a nič mi to neprináša.
