Tretím trilerom s názvom Hnev (Ikar 2020) sa vrátil do 90. rokov a k postavám z prvotiny Mäso (Ikar 2017), najmä k policajtovi Mikimu Mikovi a novinárovi Palimu Schlesingerovi. V krajinke vládne mečiarizmus a najsilnejšou organizovanou zločineckou skupinou je tajná služba. Tematický odklon od úspešnej Svine (Ikar 2018) bol možno prekvapujúci, ale z autorovho hľadiska logický.
Už po prvom románe ste povedali, že v porovnaní so žurnalistikou je písanie románu skvelý žúr – odvtedy ste napísali ďalšie dva romány, zrejme vás toto žúrovanie chytilo. Čo vás na tejto forme reflexie temnej stránky krajiny tak láka?
Písanie je v konečnom dôsledku práca, akurát taká, ktorá ma naozaj baví. Je to podobné, ako keď niekoho baví záhradkárčenie. Žurnalistika je okopávanie zemiakov na políčku, beletria je piplanie extrémne štipľavých čilipapričiek v kvetináči.
Anton Heretik: Múdrosť je ideál, ku ktorému sa snažíme priblížiť Čítajte Že píšem práve o temných stránkach krajiny, je dané mojou novinárskou praxou a životnou skúsenosťou. Aj beletria, ak ju má čitateľ prijať, musí byť autentická a v istom zmysle pravdivá. Nie faktograficky pravdivá, ale autorsky úprimná. Ak sa autor vo svojom diele ostýcha ísť pred čitateľom donaha, nikto jeho príbehu neuverí.
Vraciate sa tematicky do čias, ktoré boli pre mnohých ľudí, aj pre vás, veľmi dramatické – a toto už nemusí mať so žúrkou veľa spoločné. Ako sa s tými spomienkami vyrovnávate?
Jednou z najtemnejších kliatob je tá, že „bodaj by si žil v zaujímavých časoch“. Len dramatické udalosti produkujú zaujímavé príbehy. Moja novinárska generácia mala tú smolu, ale aj to privilégium, že nás formovali dramatické 90. roky.
Písanie Svine, ktorá reflektovala našu súčasnosť, bolo emocionálne vyčerpávajúce, v niektorých pasážach vyslovene traumatizujúce. Píšem veľmi intuitívne. Poznám prostredie, o ktorom píšem, a poznám svoje postavy.
Nezdá sa mi to ako terapia, skôr ako pokánie – znovu prechádzam hnusom, ktorým som sa už raz prebrodil, aj keď v inej podobe a s inými ľuďmi.
Sviňou ste opustili 90. roky a naštartovali najakútnejšie problémy Slovenska, spojené s mafiánskym štátom pod kuratelou Smeru. Bolo to veľmi čerstvé na románové spracovanie?
Sviňa ukazuje štvrťstoročie vývoja, ktorý viedol k súčasnému marazmu, ale ľuďom utkveli v pamäti iba pasáže, ktoré reflektujú ich bezprostrednú súčasnosť. Navyše niektoré dejové línie, ktoré len sledovali logiku toho vývoja, doslova pár dní po vydaní knihy začala dobiehať realita a dnes pôsobia tak trochu ako včerajšie noviny.
(zdroj: Foto - Archív SME)Ja ju, napriek komerčnému úspechu a úspešnému filmovému spracovaniu, považujem za kompletné zlyhanie. Ako príbeh vzbudzuje v čitateľovi hnus, čomu rozumiem.
Rovnaké zhnusenie by mal každý súdny človek cítiť, keď ráno vstane a pozrie sa z okna, lebo toto je jeho realita, v ktorej žije. No Sviňa málokoho prinútila, aby začal za ulicu pod svojím oknom cítiť spoluzodpovednosť, aby si uvedomil, že spoločnosť, ktorá klesla takto hlboko, sme my.
Obávam sa, že čitateľ, azda v podvedomej sebaobrane, aby si nemusel pripustiť vlastné zlyhania, nahádzal všetky negatívne postavy do škatule s nápisom Oni. My sme vždy tí dobrí a slušní, oni sú tí zlí gauneri, ktorí by mali visieť.
Nakoniec som Sviňou len prispel k posilneniu spoločenskej objednávky na lynč bez toho, aby niekomu napadlo, že odpoveďou nie je štvrtenie gaunerov na námestí, ale budovanie lepšej spoločnosti, ktorá gaunerom vôbec nedá šancu stať sa jej vládnucou elitou.
Najbolestnejšie som si to uvedomil po reakciách čitateľov a kritikov na francúzske vydanie. My sme pre Francúzov Oni a Sviňa je pre nich správou o stave slovenskej spoločnosti.
