Tínedžerka Marie bola ešte roztrasená pod dekou, keď k nej pristúpil policajt a pýtal sa: Čo sa ti stalo?
Niekto ma znásilnil, povedala. Zviazal mi ruky, zviazal mi oči. A keď to urobil, položil mi niečo na brucho a odfotil ma. Slová sa z nej drali pomaly, drastickú udalosť mala stále pred očami a nedokázala ju spracovať, nieto ešte opísať.
Dúfala, že policajt ju pochopí a že jej pomôže. No on začal pochybovať: Keď si mala zviazané oči, ako si vedela, že ťa fotí?
Keď terapeutka LENKA RUŠAROVÁ začala pozerať americký seriál Unbeliveble - Neuveriteľné, mala nepríjemný pocit, že je znovu v práci. Bol taký realistický, že ho po pol hodine musela vypnúť.
Stáva sa často, že polícia obetiam znásilnenia neverí a úplne ich spochybní. Kým vyšetrovatelia hľadajú, čo na ich výpovedi nesedí, ony sa prepadajú v pocite vlastnej špiny.
"Počuť vetu ´"som špina" od niekoho, kto si to vôbec nezaslúži, hlboko narušuje môj zmysel pre spravodlivosť. Mimoriadne ťažko znášam to, ako o sebe obete znásilnenia a sexuálneho zneužívania hovoria a premýšľajú. Dotýka sa ma to asi viac, ako popis samotného násilného činu," hovorí Lenka Rušarová.
Seriál Neuveriteľné nakoniec dopozerala. Videla v ňom všetky bolestivé veci, s ktorými sa v psychologickej praxi stretáva. V rozhovore pre SME ich vysvetlila.
Prečo môžu byť obete znásilnenia nepresvedčivé?
Obete znásilnenia nie sú nepresvedčivé, to my máme mylné predstavy o tom, ako sa má obeť správať. Stereotypná predstava je, že žena po znásilnení má plakať, byť zlomená a bezmocná.
Viera v konšpiračnú teóriu sa podobá duševnému ochoreniu, hovorí psychiater Breier Čítajte Realita je taká, že takto sa správa len časť žien. Veľmi častá je reakcia disociácie, teda emočného vypnutia. Žena potom pôsobí „podozrivo normálne“, plocho alebo “veľmi rozumne”. Ale je to len zdanlivé, je to obranný mechanizmus proti nadmernému emočnému zaplaveniu. Časť žien reaguje aj hnevom alebo výbušnosťou, predráždenosťou.
Ak potom napríklad policajt alebo rodina ženu nevidia zrútenú, ale chladnú, napadne im, že tam niečo nesedí a môžu ju spochybňovať. Že si to vymyslela, že to svojím správaním vyvolala alebo minimálne dovolila.
Znásilnenie ženy často ani nenahlasujú na polícii. Prečo, keď ony neurobili nič zlé? Hanbia sa?
Obete sa paradoxne cítia ako spolupáchateľ. Znásilnenie je extrémne ponižujúca skúsenosť. Pachuť pošpinenia, zneuctenia, degradácie v nich zostáva veľmi dlho. Život po traume už nikdy nie je rovnaký, ako bol pred ňou. Niečo dôležité žene vzali a už sa jej to nevráti. Predstavte si len, aké ťažké musí byť žiť s tým, že váš syn, dcéra alebo partner vedia, že ste boli znásilnená.
Že boli znásilnené, obete nenahlasujú z veľkej časti preto, že sa hanbia. Ostáva to tajomstvom a tajomstvo ešte viac sýti hanbu. Obete často cítia aj vinu. Čo je iné. Vina nás poháňa napraviť chybu, hanba skôr ukryť sa.
Cítia vinu, pretože sa, ako hovoríte, cítia ako spolupáchatelia?
