Predstavte si, že ste v tme, dobrovoľne. Dlhšie ako pár minút. A odrazu sa začnú ozývať zvuky, ktoré tam nemajú čo robiť. Halucinácie? Alebo je v miestnosti, ktorá by mala byť dokonale izolovaná, niečo zlé? Škrabot je horor, pri ktorom vám bude dobre, lebo na čítanie potrebujete svetlo. A zlo sa skrýva v tme. Takže nezhasnete, kým nedočítate.
Škrabot je horor v Palárikove... To znie takmer ako paródia. Nedá sa prezradiť v tomto prípade všetko, ale do akej miery je legenda o „zakliatom“ mieste v časti Ľudovítov v Palárikove autorský „výmysel“?
Kamarát Braňo pochádzajúci z neďalekých Nových Zámkov, ktorý tú knihu čítal ešte v rukopise, sa tam okamžite chcel vybrať. Podobne ako po Trhline Jozefa Kariku ľudia začali chodiť na Tribeč.

Myslím, že každý čitateľ, vrátane mňa, miluje, keď je na fikcii aspoň chlp pravdy. Nemusí to byť skutočný príbeh, ani náhodou. Stačí dávno zabudnutá a riadne poprekrúcaná miestna povedačka. Nech ľudia pátrajú. Možno o celej veci zistia viac ako ja.
Pálarikovo a táto južná časť Slovenska je vám dôverne známa. Zasadili ste tam príbeh práve pre ten kontrast bratislavskej mestskej divočiny a akéhosi takmer zabudnutého Slovenska pánubohu za chrbtom?
V Palárikove som prežil prvých osemnásť rokov svojho života. Nikdy mi to nepripadalo ako niečo „pánubohu za chrbtom“, no postupne som zistil, že Bratislavčan či Košičan nerozlišuje medzi tou záplavou južanských sídel pomenovaných po osobnostiach našej histórie ako Sládkovičovo, Hurbanovo, Štúrovo.
Takáto sivá priestorová masa sa mi zdala ako vhodné miesto na príbeh odohrávajúci sa niekde medzi poľami na potenciálne nebezpečnej samote. Ten kontrast s Bratislavou funguje rovnako dobre, ako keby som svojich hrdinov nechal cez zastrčenú jaskyňu prepadnúť do inej dimenzie.
Mám rád knihy, ktoré nemajú len svoj primárny príbeh, ale ako vedľajšie motívy sa tam objavuje aj dnešná doba. Povrchnosť, rýchlosť mesta oproti zamrznutému času dediny, kde to však žije zasa akousi až mystickou atmosférou. Žijeme v dvoch krajinách?
Stopercentne a asi sa to napriek televízii či spoločnej internetovej sieti, kde má každý k dispozícii v každej sekunde všetky informácie sveta, nikdy nezmení. Vidieť to na rôznej voličskej základni v jednotlivých regiónoch, na odlišných problémoch, ktoré denne riešia ľudia v Podunajskej nížine, na Spiši či v preľudnenej Petržalke.