Mal to byť sviatok divadla vo všetkých jeho podobách. Pred dvanástimi mesiacmi ho v marci slávnostne odštartovali oslavy storočnice Slovenského národného divadla a rok 2020 niesol hrdý názov Rok slovenského divadla. Napriek tomu bude uplynulý rok vnímaný úplne inak. Riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete hovorí, že divadlo, ktoré charakterizujú slová „tu a teraz!“, prešlo komplet do virtuálneho priestoru.
Divadlo je spoločný zážitok herca, speváka, tanečníka a divákov. Čo všetko sa zmenilo minulý rok v slovenských divadlách?
Zmenila sa kompletná paradigma divadla. Model založený na spoločnej udalosti, na spoločnom delení sa o zážitky medzi umelcami a percipientmi pretrpel katastrofálny otras, keď sa presunul do virtuálnej podoby, ktorá neguje samotnú podstatu divadla.
Ale museli sme si poradiť s novou skutočnosťou a snažiť sa z nej vyťažiť maximum. Virtuálny svet, do ktorého sme sa nechtiac dostali, nám ponúkal akési náhrady a hoci sa nám možno na začiatku tento svet zdal byť aj zaujímavý a atraktívny, ako všetko nepoznané, ktoré začíname objavovať, veľmi rýchlo nastúpila únava a celkové vytriezvenie.
Prežil Borodáč online premiéru? Čítajte Najmä v oblasti divadla, kde odjakživa platilo ustálené slovné spojenie tu a teraz! Odrazu sme iba spomínali, čo bolo vtedy a tam, vymieňali sme si na sociálnych sieťach spomienky na našu prítomnosť v minulosti a budúcnosť sa zasekla v aktuálnej chvíli. A to bola len jedna strana mince.
A tá druhá strana?
Tá je omnoho realistickejšia, nastúpila vo chvíli, keď sme si uvedomili, že pandémia a postpandemické obdobie nebude trvať len pár mesiacov, ale možno aj niekoľko rokov, a že sa scénické umenia, rovnako ako iné umelecké druhy, dostanú do regresie a bez vytvorenia efektívnych nástrojov podpory sa pravdepodobne len veľmi ťažko z nej dostanú.
Bez ohľadu na to, či ide o zriaďované alebo nezriaďované subjekty. Tento príbeh neustále pretrváva, na základe odozvy z umeleckej obce sa dozvedáme, že nástroje podpory sa neustále hľadajú a zdokonaľujú a ešte stále sa nenachádzame v pozícii, keď by sme si spokojne mohli pomädliť ruky a považovať situáciu za stabilnú.
