Keď som od editora dostal zadanie urobiť populárno-hudobný prehľad roku 2020, upozornil som na fakt, že to žiada od človeka, ktorý v tomto roku vypadne z hlavnej peoplemetrovej vekovej skupiny. Taktiež, že môj pohľad bude ovplyvnený pohľadom päťdesiatnika, ktorého primárny hudobný vkus a preferencie sa formovali v posledných dvoch dekádach minulého storočia. A vlastne aj tisícročia. Vedomý si všetkých mojich nedostatkov na svojej požiadavke napriek tomu trval, a tak som sa mu rozhodol vyhovieť.
Top 3
Naposledy som takúto bilanciu, týkajúcu sa slovenskej hudobnej scény, robil v roku 1988 a vystačil som si s približne desiatimi domácimi albumami, ktoré vtedy vyšli v jedinom hudobnom vydavateľstve. O 32 rokov neskôr vyšlo tých albumov minimálne desaťkrát viac, a to v čase pre hudbu a kultúru za posledné obdobie určite najťažšej.
Bol poslušný, kým nevybuchlo Nagasaki. Zomrel Ferlinghetti, jeden z najväčších básnikov Čítajte Nebudem sa tváriť, že som si ich (takmer) všetky vypočul. Nie preto, že by som nemohol – dnešné možnosti konzumácie a vyhľadávania hudby sú tie najlepšie, aké kedy boli, ale nie je to v ľudských možnostiach, a aj ja sám primárne sledujem interpretov, na ktorých som vyrastal a ktorých už mám ako-tak preverených z minulosti.
V tomto používam dôsledne „diskriminačný“ ageistický prístup, hoci v opačnom garde, ako pôvodne znel tuším Lennonov výrok – never nikomu nad tridsať.
