Vo voľbách 2020 pandémia ešte nezohrala žiadnu úlohu, pred rokom sa vláda ešte správala ako-tak príčetne a bolo vidno svetlo na konci tunela, ale dnes už to trvá veľmi dlho a namiesto nádeje vidíme tunel na konci svetla – veľa obetí na životoch, totálne vyčerpaní zdravotníci, rozsiahle ekonomické dosahy a k tomu všetkému zlé vládnutie. Hovorí v rozhovore, kam sme sa za rok od volieb ako spoločnosť dostali, sociologička Oľga Gyárfášová.
„O volebnom správaní sa v uplynulých rokoch napísali stovky štúdií a analyzovali tucty výskumov. Napriek tomu ostáva slovenský volič v mnohom záhadnou čiernou skrinkou, klbkom ťažko pochopiteľných motivácií, neraz skôr prípadom pre psychoanalytika ako sociológa.“ Napísali ste v texte Voľby a voliči, v roku 2010 v publikácii Kde sme? Mentálne mapy Slovenska (IVO, Kalligram 2010). Vedia dnes sociológovia, desať rokov po trojici ďalších volieb, o voličoch viac? Nahliadli ste do tej čiernej skrinky?
Aj v tomto prípade platí, že jediná istota je neistota. Voľby tretej dekády demokracie ukázali, že miera premenlivosti, teda slabšej predvídateľnosti rozhodovania voličov sa postupujúcimi rokmi politickej slobody nijako neznížila. Práve naopak. Čoraz viac voličov medzi voľbami mení „svoju“ stranu.
Súvisiaci článok Tomáš Šalmon: Konšpiráciami je ohrozený každý z nás Čítajte Dá sa to ilustrovať aj konkrétnymi číslami: žiadna strana si medzi voľbami 2016 – 2020 neudržala viac ako dve tretiny voličov a niektoré podielom svojich lojálnych voličov klesli na pätinu. Inými slovami, všetko je v pohybe, veľmi veľa voličov sa rozhoduje na poslednú chvíľu. Nuž, táto „tekutosť“, nestálosť voličov potom umožňuje ťažko predvídateľné presuny.
Strana, ktorá staví na dobrú marketingovú stratégiu, môže v priebehu krátkeho času násobne zvýšiť svoju voličskú silu a vyhrať voľby. Pritom je jasné, že takýto boom je neudržateľný, aj keby dotyčný líder bol tým najúžasnejším politikom.
Čo teda bolo rozhodujúce pre slovenského voliča pred rokom? Mne sa zdá, trošku zjednodušujem, že volič absolutizoval problém korupcie a mafiánskeho štátu a odsunul do úzadia profesionálny výkon moci.
To sedí. Vedeli sme, že tou základnou emóciou bola túžba po zmene – odstavenie Smeru od moci. A líder OĽaNO ju dokonale odhadol. V kampani sa prezentoval nielen ako „majiteľ témy“ boj proti korupcii a mafii, ale aj ako „majiteľ kompetentnosti“ na jej vyriešenie.
Mobilizovanie voličov témou korupcie má však svoje úskalia a vieme, že cez ňu sa do najvyšších pozícií dostali aj takí politici ako Lukašenko alebo Orbán. Ako píše politologička Sarah Englerová, boj proti korupcii môže mať dve podoby – snaha o systémovú zmenu a nastolenie „dobrého a spravodlivého vládnutia“ alebo populistický boj proti skorumpovaným politikom, čiže politizácia korupcie, ale najmä démonizácia a delegitimizácia konkurenčných politických elít.
Politické elity, ktoré sa – aj vďaka populistickému protikorupčnému naratívu – dostanú k moci, nie sú zárukou boja proti systémovej korupcii.
Pred voľbami nebol takmer vôbec prítomný moment blížiacej sa pandémie – myslíte, že by voľby dopadli inak, ak by sme tušili, aká veľká téma to bude? Vlastne sa pýtam, či voliči hľadajú krízového manažéra, človeka s programom, alebo niekoho iného? Premiér predsa nie je iný, ako sme ho poznali predtým, akurát má oveľa väčšiu moc a možnosti, ako ju zneužiť.
Vo voľbách ešte pandémia nezohrala žiadnu úlohu. Ako príslovečná „čierna labuť“ sa objavila, až keď bolo rozhodnuté. Spätne môžeme o jej prípadnom vplyve len špekulovať a to robím nerada.
