Ako ste v posledných piatich rokoch vnímali SND?
SND som uplynulé roky vnímal ako súčasť môjho pracovného sveta. Ako majiteľ umeleckej a eventovej agentúry som si niekoľkokrát do roka prenajímal časti SND, najmä novej budovy, a v týchto priestoroch sme pre našich klientov organizovali podujatia alebo televízne programy.
A, pochopiteľne, sme do SND chodili spolu s mojou partnerkou, opernou speváčkou, aj ako diváci. Paradoxne, najviac na činohru. Posledný polrok som našu prvú divadelnú scénu vnímal veľmi pozorne, kriticky a analyticky, pretože som sa rozhodol zabojovať o pozíciu generálneho riaditeľa.
A z umeleckej stránky? Zrejme budete mať utvorený názor, ako je na tom minimálne naša opera v porovnaní so zahraničím. Máte bohaté skúsenosti s umeleckými telesami nielen vďaka svojmu štúdiu v zahraničí, ale aj práci. Vaša partnerka hosťuje ako speváčka v renomovaných operných domoch…
Čokoľvek poviem, akokoľvek zareagujem, nebude to objektívne. V SND som ešte ako mladé ucho hral v orchestri a spoznal som jeho svetlé aj tienisté stránky z pohľadu radového zamestnanca.
Od týchto čias si so sebou nesiem mnohé, nie práve ideálne spomienky na atmosféru v orchestrálnej jame, na kvalitu práce a vzťahov. Neskôr som študoval a pracoval v zahraničí a zbieral som iný typ zážitkov v rôznych orchestroch sveta, kde bola atmosféra a kvalita odlišná.
Vo svetových divadlách som zažil okrem umeleckej excelentnosti aj inú veľmi dôležitú vec, a tou je hrdosť muzikantov na to, že sú členmi toho-ktorého divadla. Na skúškach, predstaveniach, ale aj v divadelných bufetoch cítiť stavovskú česť. Toto som u nás v opere nezažil. Alebo iba v sporadických prípadoch.
Moja partnerka Adriana v SND tiež začínala a často sme sa rozprávali o tom, prečo toto divadlo nevie nájsť cestu von z bludiska. Talentovaných, múdrych a milých ľudí bolo a je v opere veľmi veľa.
Čím to teda je? Dôvodov je viacero. Vnímam ich, rozumiem im a verím, že z pozície generálneho riaditeľa sa mi spolu s Daliborom Jenisom, Luborom Cukrom a celým tímom podarí zmeniť atmosféru aj kvalitu k lepšiemu.
Vzhľadom na všetko, čo som povedal, je, myslím, jasné, že našu operu nechcem umelecky hodnotiť. Chcem jej pomôcť.
Prečo ste sa rozhodli kandidovať na generálneho riaditeľa SND? Váš festival Viva Musica! je známa a overená značka. Čo motivuje lídra takéhoto úspešného projektu prísť do divadla, kde sa premýšľa nad tým, z čoho sa zaplatia výplaty?
Som ambiciózny a mám sklony k vorkoholizmu. Ako hudobník som mal ustavičnú potrebu zúčastňovať sa medzinárodných súťaží a systematicky som pracoval na tom, aby som sa prepracoval do niektorého z najlepších orchestrov sveta.
Úraz moju cestu prerušil, ale vydal som sa po novej. Našiel som sa v oblasti kultúrneho a eventového manažmentu. Počas posledných rokov v pozícii manažéra som realizoval veľké množstvo podujatí.
Len v rámci festivalu Viva Musica! sme spolu s mojím tímom zorganizovali 416 koncertov. Tento festival som založil a s láskou viedol dlhých 16 rokov. Už dlhšie som cítil potrebu novej výzvy.
A vtedy prišla správa o výberovom konaní do SND. Festival som odovzdal svojej dlhoročnej kolegyni Janke Kubandovej a som presvedčený, že festivalu táto zmena prospeje. A ja budem môcť ísť konečne v lete s rodinou na dovolenku.
Najmä v divadelnej obci sa po tom, ako sa zverejnili mená kandidátov, veľa hovorilo o tom, či by mal byť generálny riaditeľ divadelník alebo skôr manažér. Mnohí sú zástancovia názoru, že aj napriek finančným problémom by to mal byť divadelník. Prečo je takáto úvaha nesprávna?
Netvrdím, že je nesprávna. Zmena na pozícii šéfa ktoréhokoľvek divadla vo svete môže mať viacero dôvodov. Môže ním byť odchod do dôchodku,
