Keď som dostal ponuku, aby som písal do tejto prílohy denníka SME, ktorá bude reprezentovať Národné divadlo, bol som trochu prekvapený a trochu potešený.
Prekvapený preto, že som v Národnom divadle nikdy nepracoval ani som po tom nikdy netúžil a netúžilo po tom ani Národné divadlo, a potešený preto, že napriek mojim odstredivým divadelným ambíciám bolo Národné divadlo predsa len čosi, čoho sa ten, kto sa u nás venoval divadlu, musel zákonite dotknúť, skrátka, existencia tejto inštitúcie sa nedala ignorovať.
Vlastne, aby som bol presný, nedá sa doteraz. V podstate je to tak, že dnes je Národné divadlo jedným z mnohých a kedysi, v časoch môjho detstva, bolo, aspoň v mojich očiach, jediné.
