„Je to pre nás celkom nová situácia, pretože zrazu nevieme, či sa skôr tešiť z nového, skutočne významného prírastku do zbierky, alebo z partnera, ktorý to takto cíti – národnú galériu ako správcu umenia pre všetkých,“ takto reagovala Alexandra Kusá, generálna riaditeľka SNG, na dar, ktorý v decembri 2020 venovala Tatra banka Slovenskej národnej galérii. Je ním dielo Time Capsule od Romana Ondaka. Fokus Tatra banky na podporovanie umenia je v slovenskom kontexte výnimočný. Viete opísať impulz, ktorý tento vzťah medzi Tatra bankou a umením nastavil?
Medzi životom ľudským a „životom“ firmy existujú väčšie paralely, než si zvyčajne uvedomujeme. Aj firmy, a najmä firmy postavené na určitých hodnotách, si v istej fáze svojho životného cyklu uvedomia, že „materiálny“ zmysel ich existencie postavený v ich prípade na zisku je hlboko nepostačujúci a nezodpovedajúci očakávaniam a požiadavkám doby, v ktorej žijeme.
Prirodzene hľadajú zmysel za hranicou čistého biznisu. Niekde vo vyšších sférach, kde sa nachádzajú atribúty z kategórie celospoločenského dobra. Keď sme sa pred rokmi ocitli v tomto bode, vedome sme si zvolili cestu, ktorá kultivuje spoločnosť.
Túto cestu sme našli v podpore umenia a vzdelávania a po tejto ceste konzistentne kráčame. A keď nás táto cesta privedie k vyjadreniu Alexandry Kusej, ktoré spomínate, je to pre nás tým najväčším ocenením a zadosťučinením a dáva to celému nášmu úsiliu zmysel a ďalšiu energiu.
Ak by som sa mal vrátiť k dielu Romana Ondaka, rád by som tento počin vsadil do kontextu. Je minuloročným vianočným darom pre všetkých a naším snom a zároveň zámerom je takýto typ vianočného obdarovávania nastaviť ako nový štandard.
Time Capsule v sebe nesie okrem umeleckej hodnoty aj významné humanistické posolstvo. Ako ste písali v tlačovej správe, „Umeleckým dielom nie je teda len objekt samotný, ale aj idey, ktorých je nositeľom, a atmosféra, ktorú vyvoláva. Súčasťou konceptuálneho diela sú aj individuálne zážitky divákov v priestore inštalácie.“ Práve na autenticite osobného vnútorného zážitku v reálnom čase a priestore stojí aj čaro divadla. Ohromenosť či zásah dielom akéhokoľvek žánru sa stáva formatívnym prvkom v živote človeka. Bolo niečo, čo by ste nazvali iniciačným momentom svojho vzťahu k umeniu?
Musím sa priznať, že som v tom prešiel veľkou transformáciou. Ako dieťa som žiadne umelecké vlohy nemal, alebo ich minimálne vo mne nikto neobjavil, a poznačilo ma aj to, že som študoval matematiku a informatiku, čo jednostranne rozvíjalo presné, logické a algoritmické časti mojej mysle.
Bez toho, aby som si pamätal nejaký moment obratu, som si v istom čase uvedomil, že pre mňa sú oveľa dôležitejšie atribúty úspechu postavené skôr na mäkkých faktoroch a intuícii.
