Princíp nenaplneného očakávania môže byť zdrojom estetického zážitku v modernej poézii, kde vytvára kontrastom očakávaného a nenaplneného novú literárnu kvalitu.

V živote to býva často diametrálne odlišné, veď kto by už nepoznal starý bonmot o očakávaniach mužov a žien vchádzajúcich do manželského zväzku – pozor, zjednodušujem, a som si toho vedomý – muži čakajú, že ich partnerky sa po svadbe nezmenia, ženy čakajú od manželov po svadobnom akte zásadné zmeny v ich prospech – a nenaplnené očakávania môžu mať aj nepríjemné podoby.
Čo však v prípade, ak čitateľ pristupuje k textu s priveľkými očakávaniami, lebo spisovateľka, ktorú si váži, o tomto texte napíše, že „je to iránsky doktor Živago“.

Nie je to teda marketingový text, od akého sa istá hyperbolizácia v podstate očakáva, tá je predsa esenciálnou či až bytostnou súčasťou reklamy, takto sa o texte inej autorky vyjadrila Margaret Atwoodová, literárna kapacita s veľkou vážnosťou u čitateľov.
A tak si prelistujete Pasternakovho doktora Živaga a pár textov o ňom a máte pocit, že takéto niečo o Iráne musí byť jednoducho ‚pecka‘; len nedávno ste boli nadšení textom o severoírskej otázke od Anny Burnsovej a jej Mliekar bol pre vás zážitkom roka – alebo aj desaťročia.
Podpora od veľkých
A potom sa zahĺbite do románu Aria (Lindeni 2021) od iránsko-kanadskej spisovateľky Nazanine Hozarovej – a hoci určite priznáte, že „doktor Živago“ v texte je, vykúka na rozličných miestach osudov hlavnej hrdinky, na ktorej sa veľké dejiny občas vybúria v miere vrchovatej, ale je ho tam veru poskromne.