Kladie si v rozhovore s Patrikom Garajom otázku Ivana Gibová, autorka už štvrtej knihy Eklektik bastard (vydavateľstvo Drewo a srd 2020), s ktorou sa dostala do finálovej desiatky ceny Anasoft litera – a keďže sa tento profilový rozhovor vo výraznej miere týka toho, či je táto kniha generačnou výpoveďou, v jednom momente Gibová reaguje veľmi rezolútne: „Keby toto malo byť generačné, to by bola veľmi zbastardená generácia. Asi nikto by nechcel v takom svete žiť“ (Denník N, 3. februára 2021).
Cynizmus ako postoj
Moderní nomádi s turbulentnými rodinnými históriami Čítajte Podobne ako charakteristika znamenia škorpión (vodnár, strelec...) sa nedá nastaviť na dvanástinu slovenskej populácie, je podobne odťažité klasifikovať „tridsiatnikov plus“ ako jedno generačné stádo (mám doma dvoch „30+“ a určite ani oni nie sú ako z jedných vajec).
Možno sú si podobní mladí učitelia v hlavnom meste, ale už ich rovesníci na severnom alebo východnom Slovensku sú výrazne odlišní. Gibová v tomto texte siahla do jedného prostredia, intelektuálky v hlavnom meste, bez vážneho vzťahu, vo veku 30+, s prvou pozdĺžnou vráskou na čele: „Keď sa žena po tridsiatke zobudí, prvé, čo v zrkadle uvidí, je pozdĺžna vráska na čele, čo sa tam počas noci z dvadsaťdeväť na tridsať vytvorila.“
