Scéna k predstaveniu Hra snov v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Aleš Votava za túto scénu dostal divadelné ocenenie sezóny - Dosku 2001.
FOTO - CTIBOR BACHRATÝ
Autor toho výroku Aleš Votava alchýmiu takejto kombinácie ovládal dokonale. Iste aj preto, že nebol jednostranný špecialista, lež človek renesančne všestranný, majster takmer všetkých divadelných remesiel. On nielen scénu navrhol, ale neraz do nej čosi sám vyrobil, doniesol, kdesi kúpil či zohnal. Mal nos na to, kde má čo použiť. Raz u mňa doma zbadal šokujúco gýčové farebné rybičky, ktoré sa rozsvecovali a zhasínali a pritom vyhrávali akúsi čínsku melódiu - a hneď sa nadchol, že ich niekedy použije v divadle GUnaGU. Ešte netušil v akej inscenácii, ale vedel, že tam sa budú hodiť. V GUnaGU nielen navrhoval výpravy, ale aj hral a režíroval. So skromnosťou preňho vlastnou si však na plagát inscenácie Klietka nenapísal „réžia a scéna“, ale „nácvik a pozadie“.
A „pozadie“ on vedel vymyslieť a zrealizovať majstrovsky: rovnako v pivničnom divadielku ako na veľkých činoherných a operných scénach v Bratislave, Banskej Bystrici, Plzni či Prahe. A opäť nevytváral nejaké solitérne, izolované výpravy, ale vedel ich zakomponovať do architektúry budovy: či už na princípe kontrastu alebo harmónie. Už ako študent vrhol na scénu rokokovej Reduty celty, z ktorých vyhúkli pahorky v Confortésovom Maratóne, inde - napríklad v Trnavskom divadle v Turgenevových Raňajkách - zakomponoval scénu priam ako súčasť interiéru divadla. Mal cit pre farbu a vedel ju použiť ako málokto - v pôsobivých plochách a dramatických kombináciách (Les v Astorke-Korze 90, Nože v sliepkach na Malej scéne Slovenského národného divadla), rád využíval odvážne členené šikmé plochy (Luisa Millerová v banskobystrickej opere, Kráľ jeleň v Ostrave, Búrka v Činohre SND). Jeho scény pulzovali, vzdúvali sa, svietili, žili.
Bratislavský Divadelný ústav pripravil výstavu scénografických návrhov Aleša Votavu, ktorého tvorba sa už vlani predčasne uzavrela, v Slovenskom inštitúte v Prahe pod názvom Aleš Votava Scéno/foto/grafie in memoriam. Škoda, že expozícia zakliala Votavovu premenlivú a dynamickú scénografiu do statických zarámovaných fotografií a návrhov zavesených na stene; zostala len dvojrozmerná nehybná plocha a priestor zmŕtvel. Pritom by stačilo obyčajné video a Alešova scénografia mohla ožiť.
Tak si tam teraz v jeho milovanej Prahe spí ako Šípková Ruženka. Ešteže zopár krokov od Slovenského inštitútu žije na scéne Národného divadla v inscenáciách Tosca a Lucerna! A nielen tam.
Autor: MARTIN PORUBJAK(Autor je dramaturg SND, režisér a publicista)
