Skôr ako som prišiel prvý raz do Národného divadla, chodieval som u nás na Dunajskej ulici do bábkového divadla. Nebolo tam, kde sídli teraz. Bolo o pár blokov bližšie k centru, približne oproti Liga pasáži.
V Liga pasáži bolo kino Liga, neskôr Mier, kde sme s kamarátmi boli prakticky furt, najmä na filmoch mládeži neprístupných. Ale milovali sme aj tzv. filmy bojové a americké grotesky. Na tie sme chodili do kina Čas, ktoré bolo na Poštovej v budove hotela Palace, a do kina Časík na Hlavnej stanici.
Prechádzky okolo divadla s Milanom Lasicom Čítajte Ale vráťme sa k divadlu. To bábkové na Dunajskej som navštevoval pravidelne v nedeľu dopoludnia. Čo hrali, si už nepamätám, ale viem, že ústrednou postavou všetkých inscenácií bol Gašparko, ktorý sa vždy ocitol v nejakých kritických situáciách, keď mu hrozilo nebezpečenstvo, napríklad, keď sa za ním objavil černokňažník. Vtedy všetci diváci skríkli: „Gašparko pozor! Za tebou!“ Bolo to prvý a azda aj posledný raz v dejinách slovenského divadla, keď obecenstvo takto komunikovalo s javiskom. Bezprostredne a autenticky.
O takýto kontakt medzi javiskom a hľadiskom sa dodnes a často márne usilujú mnohí umelci. Takže Gašparko. Spejbla a Hurvínka sme nepoznali, zato sme poznali inú komickú dvojicu – Bôbik a Strúčik, ktorej autormi boli bábkari zo Šariša – Stražanovci.
Spejbl s Hurvínkom prišli až neskoršie.
