„Som Pepe, ochranca stromov. Keď stromy nemôžu zaspať, rozprávam im rozprávky. V rozprávke o chrobáčikovi Svätojankovi sú všetci maličkí ako ucho ihly…“
Premiéra detského titulu je v divadle vždy sviatkom. Kvalitných detských titulov nie je nikdy dosť – hoci je veľa dôvodov, prečo by mala byť pre libretistov, skladateľov či choreografov výzvou. Je to práve detská tvorba, ktorá formuje a ovplyvňuje vkus detí, vyrastajú na nej budúce generácie divákov.
Baletné tituly ponúkajú možnosť výnimočného prvého stretnutia s vrcholnou tanečnou formou, hudbou a scénografiou. Obnovená premiéra detského baletu Tibora Freša Narodil sa chobáčik v Balete SND otvára tému naliehavosti rozširovať tvorbu pre deti o nové kvalitné diela.
Kto dnes verí na rozprávky
Azda nikdy predtým sme necítili takú silnú túžbu veriť v rozprávky ako dnes. Uniknúť do rozprávky, v ktorej sú pevne stanovené hranice dobra a zla, a veriť, že všetko dobre dopadne.
Rozprávka je ako bezpečný medzipriestor medzi zložitosťou a paradoxmi reality a jednoduchosťou zázrakov v snoch. Priestor, v ktorom sa nám odhaľujú súvislosti a rozuzľujú naše problémy.
Autora divadelných hier a baletných libriet pre deti Jána Uličianskeho naviedlo nedávne sčítanie obyvateľstva k myšlienke zistiť, koľko detí dnes verí v rozprávky:
„Sčítanie obyvateľstva, ktorého elektronickú fázu máme práve za sebou, zisťovalo okrem iného aj to, či ľudia vôbec na niečo či v niekoho veria. Zdá sa teda, že našu vieru či nevieru je dôležité štatisticky podchytiť. Ak by sme urobili štatistické sčítanie, koľko detí verí na rozprávky alebo koľko z nich ich potrebuje k svojmu dennému životu, bol by to zaujímavý údaj. Pokojne by sme ho mohli urobiť aj elektronicky. Deti by s tým nemali nijaký problém.“
Divadlo ako výchovný nástroj
Rozprávky sú dnes – rovnako ako v minulosti – bezpečným priestorom, v ktorom môžu deti skúmať rôzne stránky života, zažívať množstvo emócií a pripraviť sa na reálne situácie a zážitky v skutočnom svete, sú vstupnou bránou do ich snov. Ich terapeutické účinky poznajú všetci rodičia, keď po rušnom dni pomocou rozprávky vytvárajú upokojujúcu atmosféru večerných rituálov.
V časoch, ktoré prežívame, deti ľahšie pochopia prostredníctvom rozprávkových príbehov mätúce a ťažké pocity, ktoré samy ešte nedokážu formulovať – pocit smútku, strachu, osamelosti.
Rozprávka ako nekonečný zdroj fantázie môže byť pre ne návodom, ako žiť radostne – napriek izolácii, ktorú už vyše roka zažívajú. Sociologička Elena Kriglerová vníma rozprávky ako únik pred každodennosťou:
„Rozprávky sú pre deti veľmi vítaným výletom do rozmanitého sveta. Umožňujú deťom na chvíľu sa ,stratiť v príbehuʻ, oddýchnuť si od každodennosti a uniknúť do magického sveta, kde je možné takmer všetko, a bezpečne sa vrátiť späť. Rozprávky však pomáhajú deťom aj spoznávať svet v jeho rozmanitosti a komplexnosti. Cez príbehy iných – či už detí, alebo aj dospelých, sa učia empatii a rešpektu. Vďaka nim vidia, akým rôznym nástrahám či rôznym situáciám čelia ich hrdinovia, na chvíľu sa ocitnú v ,ich topánkachʻ.“
Bezpochyby bezpečným priestorom, ktorý je pripravený odmeniť detskú túžbu po mýtickom poznaní sveta skrze rozprávku, je divadlo.
