Keď pracoval ako robotník na železnici, v pauzách dával kolegom prednášky o filozofii. Takmer vôbec mu nerozumeli. Ale pivo s ním malo predsa len inú chuť ako s kýmkoľvek iným.
Práca železničiara absolútne nezodpovedala schopnostiam Marcela Strýka. Tam sa dostal, keď komunisti zistili, že je nekonformný, príliš slobodný, dokáže žiť mimo systému a darí sa mu motivovať k nezávislosti a kritickému mysleniu aj ostatných.
Distribútor Ivan Hronec: Z mojich daní sa platí aj kino Lumière, ale Lumière môj film nezahrá Čítajte Po revolúcii sa stal členom Občianskeho fóra a na slovenskej politickej scéne bol prvý, kto o Vladimírovi Mečiarovi hovoril: Neverím mu ani sekundu. Bol z Košíc, ale k Prahe mal o čosi bližšie ako k Bratislave.
Možno preto jeho meno zaniká, keď sa hovorí o slovenskom disente. Pre mladšie generácie bude menej známe ako Milan Kňažko či Fedor Gál.
Teraz, keď sa kiná pomaličky otvárajú, je v distribučnej ponuke dokumentárny film režiséra Jakuba Julényho, ktorý hovorí aj o jeho krátkom živote, aj o jeho najbližších kamarátoch a kolegov z kapely.
Spolu tvorili pod názvom Nace, ale film sa volá Komúna, pretože pod takým názvom viedla o nich spis ŠtB.
Najprv nevedeli, akou veľkou osobnosťou je
Marcel Strýko v niečom pripomínal Štúra. Nič preňho nebolo také dôležité ako idey. Jeho manželka Erika Strýková, ktorá tvrdí, že o ženách nemal vysokú mienku, si vo filme spomína: Filozofovať musel aj pri varení šošovice.
