Dejiny sú absurdné a občas sa v nich trepoceme ako vlajka vo vetre. A niekedy je vietor taký silný, že z vlajok sú franforce, ktorých útržky nachádzame vzdialené aj neuveriteľné kilometre od pôvodných stĺpov.
Kníh bude vždy málo Čítajte Maďarský (a pôvodom slovensko-maďarský) spisovateľ Pál Závada sa vo svojom mozaikovitom románe Prirodzené svetlo (prel. Eva Andrejčáková, Slovart 2021) pokúša z franforcov pozliepať rozprávanie nie o dejinách, ale o ľuďoch, ktorých veterná smršť nenávisti, etnických výbuchov, rasových a nacionalistických čistiek vytrhla z ich koreňov, oddelila od lások a nútila robiť veci, ktoré si vôbec nepredstavovali. Lebo čo je pravda v dejinách? A kto sa má hanbiť?
Ešte jedna poznámka na úvod – film režiséra Dénesa Nagya Prirodzené svetlo, ktorý na nedávnom Berlinale získal Strieborného medveďa a vychádza z románu Pála Závadu, nie je filmovým prepisom tohto šesťstostranového diela, ale prerozprávaním niekoľkých dní zo života Závadových hrdinov.
Spomienky zachytené vo fotografii
Franforcami, z ktorých Závada skladá svoje rozprávanie, sú fotografie, ktoré v jednej škatuli začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia vylovia v slovenskej chyži kdesi pri Galante u takmer storočného sudcu Semetku rodáci z jeho rodnej obce.
V románe označovanej občas ako T., čo nie je nič iné ako Tótkomlos, po našom Slovenský Komlóš na juhu maďarskej pusty, východne od Szegedínu, rodnom to meste samotného autora.
